Obec
slovákov
v Českej Republike

Beseda s novinárom a publicistom Jozefom Banášom

Čítať ďalej…

O nás

30. rokov Obce Slovákov v ČR

Vážení členovia veľkej rodiny Slovákov žijúcej v Českej republike, písal sa záver roka 1992 a niekoľko nadšencov  a najmä rodoľubov sa vo svojej predvídavosti rozhodlo, že je vhodné nadviazať na už minulú, ale časom zabudnutú spolkovú činnosť. A tak sa zrodila Obec Slovákov v Prahe, ktorá sa podlejšie rozšírila o ďalšie pod organizácie a svoje meno zmenila na Obec Slovákov v Českej republike.  Je tomu už neuveriteľných 30 rokov. Veľa lodí sa už vystriedalo pri kormidle tejto organizácie.  Spomenúť jedného, zabudnúť na druhého,  by nebolo pekné. Preto mi neostáva nič iné, ako jednoducho povedať všetkým, čo nejako pluhom zaorali brázdu do dejín Obce, ďakujeme Vám a zostávate v našich spomienkach aj naďalej. Ale tu je príležitosť aj poďakovať všetkým Vám súčasníkom, jednak členom a funkcionárom v jednotlivých regionálnych obciach.  Bez Vášho pričinenia by naše prezentácie kultúrneho života Slovákov za hranicami vlasti nemohli existovať.

Andrej Dan Bárdoš, predseda Obce Slovákov v ČR. 

     

Ako to celé začalo ...

Je nesporné, že impulz k založeniu obce a jej postupnému rozširovaniu po celej Českej republike vznikol v Prahe. Ako to však bolo ďalej? Hneď na začiatku si musíme vyjasniť jednu zásadnú otázku. Ktorý dátum máme považovať za deň vzniku Obce Slovákov v ČR alebo jej regionálnych obcí? Tu sa totiž ponúka niekoľko variant. Prvou z nich je možnosť za okamih vzniku Obce považovať deň, kedy sa konštituoval prípravný výbor, prípadne sa zišla početnejšia skupina zakladajúcich členov a dohodli sa, že Obec založia. Druhou je dátum registrácie Stanov Obce.  Treťou deň, keď boli jednotlivými ROS zaregistrované jednotné Stanovy Obce Slovákov v ČR, schválené na II. sneme Obce 5. marca 1994. Na tomto sneme bolo prijaté uznesenie o tom, že všetky existujúce ROS (či už registrované na základe vlastných stanov, alebo doposiaľ neregistrované) sa stávajú členmi jednej organizácie (OS v ČR) s jednotnými stanovami. Súčasne s tým, že sa každá ROS zaregistruje na základe týchto „jednotných" stanov, ponecháva si svoju právnu subjektivitu, najmä vo vzťahu k orgánom miestnej a krajskej samosprávy. Toto riešenie organizačnej výstavby dáva dobré možnosti pre samostatné, nezávislé fungovanie jednotlivých Regionálnych obcí Slovákov a súčasne umožňuje obci vystupovať „navonok" ako jednotný, organizačne kompaktný a vnútorne integrovaný právny subjekt. Vo vzťahu k štátnym orgánom ČR reprezentuje OS v ČR jej Výkonná rada, riadiaci orgán volený na jej snemoch a predseda OS v ČR. Výkonná rada, predseda a podpredseda pre zahraničné záležitosti zastupujú OS v ČR aj vo vzťahu k zahraničiu, najmä na Slovensku a v medzinárodných organizáciách, ktorých je kolektívnym členom.

Termíny založenia jednotlivých Regionálnych obcí Slovákov v ČR.

Prvá z Regionálnych obcí Slovákov (ROS) si svoje stanovy nechala zaregistrovať ROS v Prahe už 30. októbra 1992. Tu treba dodať, že táto obec bola jej zakladateľmi od samého začiatku zakladaná a ponímaná ako organizačný zárodok budúcej Obce Slovákov v Českej republike.

Ustanovujúca konferencia Obce Slovákov v Prahe sa uskutočnila 19. júna 1993, prvým predsedom sa stal Ing. Marián Antol.

Regionálna obec Slovákov v Brne bola zaregistrovaná už 11. mája 1993 a na 1. konferencii 4. mája 1994 sa prihlásila k Stanovám OS v ČR. Jej prvým predsedom sa stal Augustín Bačinský.

Regionálna obec Slovákov v Kladne vznikla na konferencii 14. októbra 1993 a jej prvou predsedníčkou bola Veronika Ventová.

Regionálna Obec Slovákov v Karvinej vznikla na ustanovujúcej konferencii dňa 28. júna 1994 a jej predsedníčkou sa stala Vilma Krňávková.

Prvé stanovy dal prípravný výbor Obce Slovákov v Karlových Varoch zaregistrovať už 8. júna 1993. Ustanovujúca konferencia sa uskutočnila 17. septembra 1994. Prvým predsedom bol Štefan Papcun.

Regionálna obec Slovákov v Tábore vznikla dňa 29. septembra  1995 a jej prvou predsedníčkou bola MUDr. Mária Kujanová.

Regionálna obec Slovákov v Sokolove bola založená na ustanovujúcej konferencii dňa 7. decembra 1996 a za jej prvého predsedu bol zvolený Ladislav Valent.

Regionálna obec Slovákov v Plzni vznikla 23. apríla 1998 a na jej ustanovujúcej konferencii bola za prvého predsedu zvolený Ján Brašeň.

Regionálna obec Slovákov v Kroměříži vznikla na ustanovujúcej konferencii 2. októbra 1999  a jej prvým predsedom sa stal Jozef Piatnica

Regionálna obec Slovákov v Stříbre vznikla na ustanovujúcej konferencii 14. apríla 2003 a jej prvým predsedom sa stal Ing. Ján Zvara.

Regionálna obec Slovákov v Třinci vznikla na ustanovujúcej konferencii dňa 28. novembra 2003 a jej prvou predsedníčkou sa stala Ing. Zdenka Samková.

Regionálna obec Slovákov v Tepliciach vznikla na ustanovujúcej konferencii dňa 21. januára 2004 a jej prvou predsedníčkou sa stala Edita Havlasová.

Regionálna obec Slovákov v Ústí nad Labem vznikla na ustanovujúcej konferencii 20. februára 2014 a jej prvou predsedníčkou sa stala Janka Nedvídková

Regionálna obec Slovákov v Ostrave vznikla na ustanovujúcej konferencii dňa 27. októbra 2017.  Jej prvou predsedníčkou sa stala Ing. Arch. Zlatica Mojžíšková.

Kto sme, čo  chceme a v čom sme jedineční

Bilancia uplynulých 30 rokov ukazuje, že Obec mala vždy veľký potenciál, ktorý sa snažila využiť. O čo sme sa tých tridsať rokov usilovali? O udržanie a rozvoj kultúrnej a jazykovej identity Slovákov v ČR, o ich občiansku emancipáciu, o pestovanie vzájomnosti Čechov a Slovákov. To všetko smeruje k prospechu oboch našich domovov - Česka aj Slovenska, ktoré sa (možno aj naším pričinením) nepodarilo úplne rozdeliť ani oddeliť. Určite nie v našich srdciach. Preto tie aktualizované spomienky, či pripomienky.

Čo bolo na začiatku?

Dvadsiateho deviateho decembra 1992, čiže niekoľko dní pred rozdelením spoločného štátu Čechov a Slovákov, zaregistrovala malá skupina nadšených pražských Slovákov občianske združenie nazvané Obec Slovákov v Českej republike. Ustanovujúci snem sa uskutočnil v dnešnom Národnom dome na Smíchove dvanásteho februára 1993. Odvtedy uplynulo takmer tridsať rokov. Boli to roky naplnené hľadaním odpovedí na mnohé ťažké otázky. Treba spomenúť aj to, že skupina okolo V. Skalského, N. Vokušovej a J. Škoríka už v októbri 1992 zaregistrovala OS v Prahe.

Kto bol pri tom?

Nemožno menovať všetkých ľudí, ktorí sa o vznik Obce a jej ďalší rozvoj zaslúžili. Medzi tých, ktorí boli úplne na začiatku patria: Štefan Kubus, Vladimír Skalský, Naďa Vokušová, Milan Števček (ktorý už nie je medzi nami), Rastislav Šaling, Peter Kurray, Marián Antol (autor názvu OS v ČR), Miloš Čiernik, Jozef Hamár (ani ten už nie je medi nami), Vladimír Olexa a prvý prezident obce Jaroslav Škorík. Po jeho odstúpení bola na krátky čas prezidentovaním poverená Naďa Vokušová. Po nej stál od roku 1994 do roku 2009 v čele Obce Peter Lipták, pod ktorého vedením došlo k rozmachu činnosti celej Obce. V roku 2010 ho v tejto funkcii vystriedal Jaromír Slušný, ktorému sa podarilo vyviesť Obec z krízy, takže ho v roku 2017 mohol vo funkcii vystriedať Andrej Dan Bárdoš, ktorý v nej pôsobí dodnes.

Naďa Vokušová spolu s Vladom Skalským pomáhali na svet nášmu časopisu KORENE (po rozdelení federácie prvému slovenskému v Česku) ako jeho prvá šéfredaktorka a spolu s ňou, postupne sa rozrastajúca skupina spolupracovníkov. Väčšina z nich spolupracuje s časopisom dodnes, iní sa s Koreňmi rozišli a vydali sa svojou cestou. Pravdou je, že tieto rozchody neboli vždy úplne idylické. Z dlhodobého pohľadu však vlastne prispeli k intenzívnemu hľadaniu jeho miesta na slnku. Korene vydáva Obec Slovákov v ČR (bez prerušenia) dodnes a vďaka svojej vytrvalej nadstraníckosti si aj v tejto zložitej dobe vždy uchovali svoju integritu. Bohužiaľ boli i problémy. Nedostatok financií nás donútil zmeniť formu a intenzitu ich vydávania. Z mesačníka sa stal dvojmesačník, ktorý dokonca dlhší čas vychádzal len v internetovej podobe. Financie, ktoré dostávame, nám v súčasnosti umožňujú aspoň to, že vychádzajú vo forme prílohy časopisu Dotyky. Na podobe časopisu sa výrazne podpísali aj šéfredaktori Ján Kopčík a Jozef Gáfrik. Naše Korene vyryli na poli národnostných, menšinových snažení hlbokú brázdu a všetci, ktorí sa na jeho tvorbe podieľali si zaslúžia ocenenie.

Čím je súčasná Obec Slovákov v ČR po tridsiatich rokoch jej existencie?

Je nesporné, že povedomie o našom klasickom, krajanskom spolku je jednoznačne pozitívne. V minulosti sme významné miesto zastávali v Asociácii národnostných združení ČR a (spolu s ďalšími dvomi zástupcami), ja sám som viac rokov reprezentoval slovenskú menšinu aj v Rade vlády pre národnosti. Významné bolo aj naše postavenie na medzinárodnom poli, o čom svedčí naše členstvo vo Federalistickej únii európskych národností, boli sme zakladajúcimi členmi Európskej rady slovenských krajanských spolkov (člen obce jej predsedá) a Svetového združenia Slovákov v zahraničí, kde naši reprezentanti po celú dobu zastávali funkcie vo vrcholných orgánoch SZSZ. Za jedného z dôležitých reprezentantov názorov a potrieb Slovákov v ČR sme považovaní aj na Slovensku. Svojho zástupcu sme mali v Zahraničnej rade Matice slovenskej. K váhe nášho hlasu prispieval okrem iného aj sústavný rast počtu členov a regionálnych obcí. Dnes tvorí náš národnostný spolok 14 regionálnych obcí (Karviná, Třinec, Kopřivnice, Ostrava, Praha, Kladno, Tábor, Plzeň, Karlove Vary, Sokolov, Kroměříž, Stříbro, Teplice a Ústí nad Labem). Registrovaných členov je viac ako tisícpäťsto. Počet RO ovplyvnila umelo vyvolaná kríza v roku 2009. Po nej sa RO v Hradci Králové od celorepublikovej OS v ČR formálne oddelila, hoci názov RO Slovákov si ponechala. RO Brno svoju samostatnosť už predtým viac krát deklarovala, ale spoločných akcií sa až do roku 2009 zúčastňovala ako riadna súčasť OS v ČR. RO Praha začala rovnako postupovať samostatne, i napriek tomu, že svoje vystúpenie z OS v ČR nikdy vedeniu organizácie neoznámila. Nakoniec sa rozpadla a podľa posledných informácií súdy k 15. máju tohto roku, jej činnosť ukončili. Jej miesto zaujalo Združenie Slovákov Praha. Spojilo tých členov pôvodnej RO Praha, ktorí s rozhodnutím jej vedenia nesúhlasili.

Covid-19, s ktorým bojujeme už tri roky, zasiahol i našu organizáciu, konkrétne tie RO, ktoré mali vyšší vekový priemer členskej základne. Niektoré sa odmlčali (Kroměříž, Tábor), iné prerušili svoju činnosť (Plzeň), ďalšie bojujú aj v týchto podmienkach (Kladno, Stříbro), ale zatiaľ sa im darí organizáciu držať pohromade. Ostatné aj naďalej pracujú s plným nasadením.

Slováci v Česku sa po roku 1993 bezproblémovo občiansky integrovali. Teraz ide o to, či tento proces má plynulo pokračovať rýchlou kultúrnou a jazykovou asimiláciou a stratou vlastnej identity. Výsledky sčítania obyvateľstva v roku 2021 žiaľ potvrdzujú práve tento trend. Počet Slovákov opäť štatisticky poklesol. My si myslíme, že to nie je pre nikoho užitočné a vieme, že takýto vývoj si neželajú ani politické a kultúrne elity majoritného národa, preto sa usilujeme tieto procesy mapovať, chápať a v rámci svojich síl aj pozitívne ovplyvňovať.

Naša Obec Slovákov je miestom, kde sa usilujeme hľadať cestu k sebe navzájom a súčasne aj k iným. Nechceme sa však uzatvárať do seba a pestovať nostalgické spomienky na domovinu pod Tatrami. Sme emancipovanými občanmi ČR, ktorí majú radosť z rozvoja jej ekonomiky, kultúry, medzinárodnej prestíže. To isté  úprimne želáme aj Slovensku. Prispievame svojim malým dielom k snahám ČR o demokraciu a prosperitu. Prvok občiansky a národný v našom živote nechápeme ako protiklady. Myslíme si, že sa môžu prelínať a dopĺňať. Tieto procesy chápeme ako kultúrne - emancipačné, svojou podstatou demokratizačné, prinášajúce pozitívny výsledok v podobe rozšírenia multikultúrnej sféry spoločnosti. Pre takto chápanú emancipáciu českých Slovákov už OS v ČR mnoho dobrého urobila a v tretej desiatke rokov v tom chceme pokračovať.

Čo považujeme za hlavné úspechy našej činnosti.

Hneď na začiatku treba uviesť Medzinárodný festival slovenského folklóru Jánošíkov dukát, organizovaný v spolupráci s folklórnym združením Púčik z Brna a ďalšími organizáciami. V roku 2022 sa uskutočnil už jeho dvadsiaty tretí ročník. Samotné FS Púčik, dnes už pod názvom Folklórny spolok, v tomto roku tiež oslávil 30. výročie svojho vzniku.

Aj udeľovanie Ceny Mateja Hrebendu už  má vysoké spoločenské renomé. Túto cenu, ktorá je každoročne udeľovaná za výrazný podiel na vytváraní dobrých vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi už obdržalo 26 dvojíc významných osobností.

Významný je cyklus besied, prednášok a Večerných univerzít pod názvom Kluby Koreňov, ktoré sme rozšírili aj do Regionálnych obcí. Ako bolo uvedené vyššie, aj v ťažkých podmienkach ďalej vydávame naše Korene. Usporiadali sme mnoho výstav slovenských umelcov. Boli sme iniciátormi a organizátormi viacerých seminárov a až do roku 2004 sme sa aktívne podieľali na príprave tradičného Slovenského plesu v Prahe. Regionálne obce organizujú plesy, majálesy, dni národností, poznávacie zájazdy, turistické a športové akcie. Iba prosté vymenovanie všetkých kultúrne - umeleckých, analyticko - koncepčných, spoločenských, poznávacích a športových akcií, uskutočnených za tieto roky jednotlivými Regionálnymi obcami  a Výkonnou radou by zabralo aspoň dve ďalšie stránky. Významná bola aj činnosť Analytickej skupiny, ktorá vznikla pri našej Obci.

Peter Lipták

Kvôli spomienkam na vznik OS v ČR sme sa obrátili na jej zakladateľov, ktorí nám veľmi ochotne najdôležitejšie momenty tohto vzniku priblížili.

Ako to teda bolo?

Zišli sme sa s Jaroslavom Škoríkom, prvým prezidentom Obce Slovákov v ČR

Vy ste kde robili, keď ste zakladali Obec?

V tej dobe som pracoval na federálnom Ministerstve práce a sociálnych vecí vo funkcii asistenta. Práve z dôvodu, že som sa vo federálnej vláde motal okolo legislatívy, som bol oslovený vtedajším predsedom Federálneho zhromaždenia Michalom Kováčom, aby sme pomohli Slovákom v Českej republike, ktorí sa fakticky z večera na ráno mali stať v novovznikajúcej ČR národnostnou menšinou. Bolo to ešte na konci leta 1992, keď už bolo jasné, že vývoj pôjde smerom rozdelenia jednotného štátu a zakončí sa vytvorením dvoch samostatných republík. Z jeho strany to bola teda snaha pomôcť Slovákom, ktorí v Česku pôsobili a hodlali tu aj po rozdelení ČSFR zostať. Legislatívna stránka tejto záležitosti bola veľmi významná, pretože vtedy napríklad nebolo možné dvojité občianstvo. Tých problémov bolo viacej. Pôsobila tu organizácia Klub slovenskej kultúry, ktorá bol ale predovšetkým  zameraná na Prahu a tá skupinka ľudí, ktorá sa dala dohromady, sa rozhodla, že je nutné zamerať svoju pozornosť nielen na pražský región, ale rozšíriť to aj ďalej, pretože Slováci nežili len v Prahe. Boli v Brne, na Kladne i v ďalších mestách, V Brne bol dokonca farár zo Štiavnika odkiaľ ja pochádzam, tak sme sa opäť stretli vďaka Obci Slovákov.

Takže ukazujete na fakt, že vtedajšej vládnej slovenskej garnitúre, nebol osud Slovákov v budúcej samostatnej Českej republike ľahostajný.

Nebol. Myslím si, že bola skupina ľudí, ktorá mala snahu vychádzať z reálnej situácie. Došla k záveru, že keď už sa to má stať, tak nech doslova a do písmena nezostanú Slováci v ČR napospas, pretože mnoho z nich bola s nižším kvalifikačným vzdelaním. A boli tu aj iné problémy. To som oceňoval a preto som aj vstúpil do toho spolku, ktorý sa tým začal zaoberať, pretože mi záležalo na tých ľuďoch, ktorí sa z večera do rána, ako som už spomenul, mali stať v novom štáte cudzincami. Vezmite do úvahy, že pohybovať sa v tej legislatívnej džungli nebolo vtedy jednoduché. Vznikali nové zákony o občianstve a skoro nikto z bežných ľudí sa v tom nevyznal. To bol mimoriadnej dôležitý fakt. Ja som spolupracoval s Klubom slovenskej kultúry a jeho vtedajší predstavitelia, konkrétne Jožko Havaš ocenil túto moju, či našu iniciatívu, že chceme podchytiť týchto ľudí mimo Prahu a preto som s ním mal až do jeho smrti, nesmierne dobré kontakty. Poznali sme sa z okolia federálnej vlády, kde on tiež, síce okrajovo, tiež pôsobil.

Takže podľa toho ako ja sa dozvedám, Obec Slovákov v ČR vznikala z niekoľkých prameňov, ktoré na vznik novej situácie reagovali. Vy tvoríte jeden z nich. Koho by ste ďalej zaradili medzi skutočných zakladateľov Obce Slovákov v ČR. Niekedy sa formálne hovorí o „skupine ľudí“. Čo sa ale pod týmto výrazom skrýva, kto boli tí skutoční „otcovia zakladatelia“ Obce Slovákov v ČR?

Treba vziať do úvahy, že to sa šírilo po niekoľkých smeroch. Možno si ani na všetkých nespomeniem, ktorí sa tohto zúčastnili. Predovšetkým treba spomenúť mená ako Štefan Kubus, Vlado Skalský a Rastislav Šaling, ktorí vystupovali veľmi iniciatívne. Boli to študenti, ktorí ale pre vznik OS v ČR urobili maximum. Potom našli spojenie na Naďu Vokušovú. Aktívne pôsobil Marián Antol. My všetci sme sa nejakým zázračným spôsobom dali dohromady a začali sme sa už konca leta 1992 stretávať prakticky u mňa doma v byte,  kde sme  pripravovali prvú verziu Stanov Obce Slovákov a viac menej sme zakladali Obec ako takú. Vznikol aj náš národnostný časopis Džavot, ktorého názov sa mi moc nepozdával a neskoršie sme hľadali iný, priliehavejší. Ale časopis a jeho tvorba už šla mimo mňa. Mená ďalších ľudí, ktorí sa na celom tomto procese tiež spolupodieľali, si už nespomínam, ale viem, že náš počet dosť rýchlo narastal a mnohí z týchto ľudí doň prinášali cenný vklad. S odstupom času som sa zoznámil aj s Petrom Liptákom, ktorý do toho začal, ako sa po slovensky povie „fušovať“, ale prirodzene, že v tom dobrom slova zmysle. Myslím, že on je jeden z tých Slovákov, ktorí svojim spôsobom je hrdý na to, že je Slovák, nie iba ako federálny Slovák či Čechoslovák, ale ako skutočný Slovák v zahraničí. Ja to takto vidím.

Teraz ku už spomenutým Stanovám. To ste mali nejaký vzor, alebo ste ich priamo vymýšľali a formulovali?

Využil som moje postavenie i skúsenosti v legislatíve. Viac menej sme sa dohodli, že sa pripravia, tak ako sa to bežne v legislatíve robí, že sa najskôr urobí taká tá „prvá voda“ – čo by to malo obsahovať, aké by to malo byť zameranie, čo by sa malo robiť, až kam by to malo viesť. To už bolo v prvých Stanovách, že postupne sa budú rozširovať Obce Slovákov do regiónov – Brno, Kladno... Spomínam ich kvôli tomu, že ja som osobne zažil ich založenie. Niekto už vtedy priniesol návrh loga.  Mám dojem, že to bol Štefan Kubus alebo Vlado Skalský či  niekto iný. Tak sme to dali dohromady a tak to po odsúhlasení v pracovnej skupine bolo spracované písomne. Moja žena to prepísala na stroji a tak sme ich zaregistrovali na Ministerstve vnútra. Všetky tieto písomnosti som odovzdal mojim nasledovníkom, keď som roku 1993 vo funkcii skončil a mali by byť uložené niekde v archíve OS v ČR. Tam by sa všetko malo nájsť. I zápisy z rokovaní, ktoré sa oficiálne vyhotovovali, aby to plnilo aj tieto právne požiadavky. Aby sa nemyslelo, že sa schádza nejaká skupina ľudí, ktorá chce v Českej republike usporiadať voľajaký puč.

Tieto schôdzky teda prebiehali u vás?

Tak je. Konali sa u mňa až do doby, než sme usporiadali prvý kongres. Ten sa pôvodne mal konať u nás na Federálnom ministerstve práce a sociálnych vecí. Mali sme sa stretnúť v zasadačke, čo som oficiálne vybavil s pánom ministrom, ale bohužiaľ to niekto nesprávne pochopil, mysliac si, že zakladáme niečo protištátneho, tak riaditeľ sekretariátu dostal strach, zasadanie na pôde ministerstva bolo zakázané a narýchlo sme museli hľadať náhradné priestory  Naši sme ich v Ľudovom dome na Smíchove, ktorý existoval ako nejaký Kultúrny dom. Bolo to ku mne blízko, takže tam sme kongres uskutočnili. Zašiel som tam, u vedenia našiel pochopenie a zasadaniu prvé kongresu už nič nebránilo.

Koľko vás v čase konania prvého kongresu asi tak bolo?

Už si to nepamätám presne, ale bolo to tak 60-80 členov. Väčšinou boli z Prahy, ale bola tam aj jedna pani z Kladna.

Bol to kongres Obce Slovákov v Prahe alebo Obce Slovákov v ČR?

Bol to zakladajúci kongres Obce Slovákov v Českej republike. Ja som pri zakladaní pražskej obce nebol a viem na milión percent,  že najskôr bola založená Obec Slovákov v ČR  a potom následne boli zakladané Obce v jednotlivých mestách. Osobne som bol pri zakladaní Regionálnej obce, dokonca aj s Petrom Liptákom, pretože už v tom čase som vedel, že postupne budem vo svojej funkcie končiť, mojim autom v Brne! Tam sme spolupracovali s už zmieneným kňazom Augustínom Bačinským. Je pravdou, že Obec Slovákov v ČR ako taká bola prvou Obcou a až potom bola založená pražská obec a následne sa zakladali Obce v Kladne, Brne a potom aj v iných mestách.

Aké bolo zloženie prvého kongresu? Boli to mladí ľudia, starší?

Bola to, ako by povedali bratia Česi „zmeska“. Dokonca si spomínam, že tam boli aj členovia Zväzu bojovníkov proti fašizmu. Mnoho týchto starších ľudí tam bolo. Priklonili sa na našu stranu, úzko sme s nimi spolupracovali a takým styčným dôstojníkom na túto skupinu bol Štefan Kubus,  ktorý bol zhodou okolností tiež vojak. Týchto ľudí zmapoval a s nimi nadviazal kontakt. Potom sme sa často stretávali. Potom tam  bola väčšia skupina študentov, potom to boli bývalí federálni úradníci, ak to mám takto nazvať.

Na aké akcie ste sa zamerali v tomto počiatku?

Prvoradou úlohou bolo odprezentovať novo vznikajúcu Obec, čo sa nám podarilo. Svoju úlohu to zohral aj časopis Džavot.  Tam sme prezentovali našu Obec, že vzniká, vyzývali sme k aktivite pri zakladaní našich Regionálnych obcí, ponúka li sme aktivistom pomoc, čiže rozvíjali sme konzultačno-propagačnú činnosť. Na časopis sa mi spolu s Naďou Vokušovou podarilo na Ministerstve kultúry dostať nejaké peniaze v rámci dotácie pre národnostnú menšinu. Postupne začali vznikať, síce nie ako huby po daždi, nové Regionálne obce. Obracali sa na mňa, alebo na členov prípravného výboru, ktorý sa zmenil vo vedenie OS v ČR, t.j. vo Výkonné prezídium. Neviem ako tento názov vznikol, ale vtedy sa rôzne prezídiá rodili jeden za druhým, všetci boli prezidenti, tak sme to akceptovali a naše vrcholové orgány sme takto pomenovali. V dôsledku toho i ja som sa stal nie predsedom OS v ČR, ale jej prezidentom. Po nastúpení Petra Liptáka bola táto funkcia premenovaná na predsedu.

Takže založenie Obce Slovákov v ČR a jej prvé kroky hodnotíte asi pozitívne?

Prirodzene. Ja i ľudia okolo mňa sme urobili kus dobrej práce.  Na začiatku sme pracovali z nadšenia i z nostalgie voči Slovensku. Zabudol som pripomenúť, že sme nadviazali dobrú spoluprácu s Maticou slovenskou. Pozvali sme jej vtedajšieho predsedu Markuša k nám.  Na oplátku on nás pozval do Bratislavy, kde sme nadviazali našu vzájomnú súčinnosť a podpísali sme aj v tomto smere príslušnú dohodu. Boli sme v tom období jediní, kto Maticu slovenskú využili.

Skutočne bolo výborné, že ste hneď na začiatku dali do vienka tejto organizácie slovenskosť. Dodnes je to jeden z najvýraznejších prvkov činnosti OS v ČR i jej jednotlivých regionálnych obcí.

To bol náš najdôležitejší cieľ! Vďaka tomu sme tu dnes v ČR stále ešte ako Slováci! Sme úplne jasne Slováci žijúci v zahraničí. Našou snahou bolo mať: za prvé, úzky kontakt na Slovensko, čo sa postupne začalo dariť. Viac krát som sa vtedy stretol s pánom Kňažkom, ministrom zahraničných vecí SR. To bola naša filozofia, ktorá nás odlišovala od Klubu slovenskej kultúry, ktorý sa zameriaval na užší okruh problematík. Za druhé, Slovensko propagovať v Česku a za tretie, rozšíriť túto činnosť z Prahy na celé územie ČR. V tom sa tiež urobil kus poctivej práce. A to všetko sa nám podarilo. Orientácia na vzájomnosť Čechov a Slovákov bola do činnosti OS v ČR pridaná až neskoršie. V dobe vzniku nám šlo hlavne o udržanie slovenskosti. Splnilo to svoj účel, mám z toho dobrý pocit. A to sme len náznakom hovorili o činnosti jej vedenia, ktoré Obec zakotvilo ako v štátnej oblasti, tj. v napojení na vládne orgány a inštitúcie v ČR, tak aj v oblasti medzinárodnej. Myslím, že všetci, kto sa na vzniku a rozvoji Obce Slovákov v ČR, podieľali, si zaslúžia, aby sa o nich hovorilo i poďakovalo sa im za prácu.

Za ďalšími spomienkami na udalosti spred dvadsiatich rokov sme zašli skutočne „ďaleko“. Až do Řeže pri Prahe, kde pracuje ďalší zo spoluzakladateľov Obce Slovákov a prvý predseda Obce Slovákov v Prahe Ing. Marián Antol.

Začnime „od podlahy“. Ako ste sa vy dostali do Prahy, kto ste boli v tom čase, keď sa Obec Slovákov zakladala a kto ste dnes?

Do Prahy ma priviedlo štúdium na dnešnej Fakulte jadrovej a fyzikálne inžinierskej, ktorú som úspešne  v roku 1983 absolvoval a vzápätí získal miesto v Ústave jadrového výskumu v Řeži pri Prahe, kde do dnešných dní aj pracujem. V tej dobe som tancoval vo vysokoškolskom súbore Zdeňka Nejedlého, kde sme založili aj slovenskú zložku. Z nej sa neskôr vyčlenil súbor Limbora.

Ako ste sa dostali ku Obci Slovákov?

Obrátili sa na mňa kolegovia Vlado Skalský a Rasťo Šaling. Poprosili ma, čo by som im nepomohol pri založení novej organizácii budúcej slovenskej menšiny. Bolo ešte roku 1992, kedy ešte stále existoval jednotný štát Čechov a Slovákov, ale už bolo jasné, že dlho nevydrží. Zišli sme sa potom na takých improvizovaných stretnutiach a vyústilo to v založení Obce Slovákov na konci roku 1992. Predtým sme sa ale niekoľkokrát zišli a koncipovali sme otázku ako to urobiť.

Dá sa tento váš vstup bližšie datovať?

Muselo byť už chladnejšie, pamätám sa na naše svetre, takže sa všetko dialo na jeseň. Schádzali sme sa najmä v reštauráciách. Treba ešte spomenúť meno Emil Pribula, ktorý sa v tejto záležitosti tiež dosť angažoval. Bol to kolega Štefana Kubusa, s ktorým som sa ja celkom dobre poznal. On uviedol moje meno Skalskému a Šalingovi a tí ma potom kontaktovali. On sám, ako vojak z povolania, neskôr využil ponuku odísť slúžiť na Slovensko, takže Prahu a tým aj Obec Slovákov opustil. V každom prípade sa títo štyria ľudia zhodli na tom, že by ma mali k založeniu Obce prizvať. Zišli sme sa potom niekoľkokrát, už v spomenutých reštauráciách. Rasťo Šaling mal kontakty do Parlamentu k Michalovi Kováčovi a ten nám určité zázemie poskytol. Úzko s nami dokonca spolupracovala jeho sekretárka, na ktorej meno si teraz neviem spomenúť. (Ľuba Horná, pozn. red.)

Takže z koho všetkého sa skladala tá, nie vždy konkrétne uvádzaná „skupina ľudí“, ktorí v skutočnosti Obec zakladali?

Vlado Skalský, Rasťo Šaling, Štefan Kubus, Emil Pribula a ja. V každom prípade to bola aj tá pani od pána Kováča. Do širšej skupiny potom patrili Sia Petříčková, Jaroslav Škorík, Naďa Vokušova, Viera Biskupová, Peter Pavlovič, Lipták Peter, Štefan Páleník. Milan Gnoth. Toto sú všetci ľudia, ktorí sa najviac angažovali pri vzniku a rozbiehaní činnosti Obce Slovákov.

Akú podporu ste dostali od oficiálnych slovenských predstaviteľov?

Priznám sa, že ja som bol prítomný len pri rokovaniach s pánom Kováčom, takže skutočne neviem, kto ďalší pri založení Obce pomáhal. V rozhovoroch medzi nami padlo ešte meno Romana Zelenaya, ale osobne som s ním nikdy nehovoril. Taký styčným „dôstojníkom“ bola už spomenutá sekretárka, či tajomníčka pána Kováča, ktorá pre nás zaisťovala prvé faxy, tlač pozvánok. Styk s Parlamentom mal v podstate na starosti Rasťo Šaling.

Teraz sa dostávame ku tvorbe Stanov. Už prvý pohľad na Stanovy Obce Slovákov v Prahe a Obce Slovákov v Českej republike ukazuje, že  sú rozsahovo omnoho kratšie ako tie neskoršie. Kto pracoval na ich vytvorení a akým spôsobom sa pracovalo?

Prvý variant Stanov som spracoval ja, potom sa k tomu pridal Vlado Skalský, neskoršie Peter Lipták a Pavol Vranovský. A pán Páleník! On bol a je právnik, čo bolo veľmi dôležité. V tejto skupine sme Stanovy tvorili, dostalo to hlavu a pätu, ako sa hovorí.

V procese tejto tvorby boli nejaké problémy, spory, rozpory?

Naopak, bolo to veľmi konzekventné. Vládla tam tvorivá atmosféra a pracovné ovzdušie. Zaujímavé je, že keď som sa zamýšľal na prvým variantom a ešte mi to úplne nešlo, tak som sa raz v noci prebudil a vymyslel som vtedy názov Obec a Obce. Tak som to našej pracovnej skupine predniesol a tento môj návrh bol prijatý. Chytilo sa to, takže názov organizácie je také moje malé dieťa.

Je nejaký rozdiel medzi Stanovami pražskými a celoštátnymi?

Predstava bola, že vznikne nejaké spoločenstvo Obcí, ktoré budú mať samostatný charakter, takže stanovy boli písané tak, aby to korešpondovalo, aby si to navzájom vyhovovalo, nie odporovalo. Bolo to v podstate úzko prepojené. Je pravdou, že sme tam zabudovali samostatnú právnu subjektivitu každej Obce. Bolo to z toho dôvodu, že každá obec mala pôsobiť regionálne a vždy mala byť naviazaná na miestne zastupiteľstvo, miestne dotácie, čomu právna subjektivita vyhovovala. Aby si mohli pracovať na svojom. Bola to trochu anomália, pretože ostatné spolky existovali a pracovali len v Prahe. Obec Slovákov bola jediná, ktorá mala celoštátnu rozlohu.

Do vienka novej organizácie bol vložený princíp apolitičnosti. Ako sa to presadzovalo?

Bolo to od samotného začiatku. Možno to nájsť v každej preambule. Toto bol náš zámer a takto sme to koncipovali od samého začiatku. Združenie Slovákov, ktorí sa chcú po večeroch schádzať, osviežovať si svoju slovenčinu, pospomínať si a udržovať si  svoju slovenskosť.

Dnes sa hovorí ešte o ďalšom základnom princípe Obce Slovákov, ktorý sa ku slovenskosti  priradil  –  rozvoj  priateľstva  medzi Čechmi a Slovákmi. Ako to bolo pred dvadsiatimi rokmi.

Princíp slovenskosti presadzoval Pavel Vranovský od samotného začiatku. On to mal aj intelektuálne  rozmyslené, my sme to  používali  spontánne. Ľudia, ktorí tancovali, spievali, jednoducho, ktorí priamo „produkovali“ folklór, tým nebolo nutné slovenskosť predkladať, tí ju priamo prežívali. Čo sa týka vzťahu Čechov a Slovákov, je to jednoduché. Keď sa štát rozdelil, v podstate tu automaticky vznikli nové menšiny a my sme na to reagovali. Dokonca sa voči nám objavili tvrdenia, že chceme v Česku zakladať akúsi piatu kolónu, čo bolo absurdné. Otázka priameho vzťahu medzi majoritou a minoritou nebol v prvopočiatku chápaný ako nejaký problém, alebo niečo, čomu sa musíme akútne venovať. Nám šlo o Slovákov v Česku. Veď si vezmite: prvá naša akcia bola Kapustnica a o čo tam šlo? Aby si ľudia posedeli, porozprávali sa, zaspievali si... Zvlášť Slováci z východného Slovenska mali väčšiu snahu sa združovať. O to nám šlo.

Prečo došlo ku prechodu od pražskej obce k celoštátnej? Daná štruktúra už nestačila?

Ale my sme to takto od začiatku koncipovali! Už vtedy sme si povedali, že to budú Obce, rozložené cez celú republiku a aby mali nejakým spôsobom nejakú strechu, bol vytvorený celoštátny orgán, ktorý by jednotlivé Obce prepojoval a poskytoval im pomoc a informácie. Pritom tento orgán mal jednotlivé Obce zastupovať na celoštátnej úrovni. Veď už medzi členmi pražskej Obce boli ľudia z Kladna. Berte do úvahy, že to bola hektická doba. Republika sa delila, ľudia nevedeli, čo bude, nikto sa nesnažil veci dopredu a plánovito riešiť, ten proces vzniku Obce bol dosť živelný, takže nebolo možné všetko dopodrobna premyslieť. Dôležité bolo ustanoviť prvú organizáciu a potom postupovať ďalej. V roku 1992 bola pozornosť venovaná predovšetkým príprave Stanov. Stanovy pražské boli zaregistrované 23. októbra 1992 a celoštátne 29. decembra toho istého roku!  Na priamu činnosť došlo až neskoršie. A aj tu bola najprv riešená otázka organizačná. Preto sa ustanovujúci snem Obce Slovákov uskutočnil až 12. februára 1993, napriek tomu, že jej Stanovy  boli zaregistrované o šesť týždňov predtým. Orgány pražskej obce vznikli až 19. júna 1993, pričom ku priamej spolkovej činnosti došlo až potom. Najprv ale boli zaregistrované Stanovy pražské a až potom celoštátne.

Ak si porovnáme texty oboch týchto dokumentov, tak vidíme, že sa skoro až na 80 percent zhodujú. Veľa ich bodov je v podstate totožných. Celoštátne stanovy sa od pražských odlišujú len názvami orgánov a aj tým, že ani tak nedefinujú celoštátnu Obec, ako skôr Regionálne obce. A aj to len veľmi všeobecne. Vyzerá to tak, akoby tí sami ľudia, ktorí založili pražskú Obec, založili i celoštátnu?

Keď sme písali Stanovy, Obec Slovákov v ČR vlastne ani nemala mať žiadnu členskú základňu a v podstate sa s tým ani nepočítalo. To mal byť len strechový orgán, zachycujúci orgány pod sebou. Mal mať určitý aparát, ale členská základňa mala byť na jednotlivých regionálnych Obciach. Takže členská základňa pražskej Obce bolo viac-menej členskou základňou Obce akože celoštátnej.

Kto teda v tejto prvej etape stál v čele pražskej obce?  Ako tomu bolo na celoštátnej úrovni, to už vieme – prezident Škorík, členovia prezídia Vokušová, Skalský, Kubus...  Boli predtým členmi vedenia pražskej Obce?

Nie! Toto vedenie vzniklo až 19. júna 1993 na jej prvom zasadaní. Ja som sa vtedy stal predsedom, Peter Lipták podpredsedom. Tých ľudí, ktorí vtedy pracovali bolo viacej a je pravdou, že Naďa Vokušová, Vlado Skalský, Jaroslav Škorík a spol. už boli do svojich funkcií zvolení a zastupovali celoštátnu Obec. Ale oni všetci  boli členovia pražskej Obce. Tam bola členská základňa.  Potom sa to rozširovalo aj na ďalšie kraje, takže všetci títo ľudia tvorili takú dvojjedinú rolu. Zastupovali celoštátnu Obec i pražskú.

Asi kvôli tomu bolo nutné aj riadne ustanoviť skutočné pražské orgány a dokončiť tak organizačne proces vzniku pražskej Obce. To bolo cieľom už vami spomenutej konferencie 19. júna 1993. Ako si na ňu spomínate? Je to zaujímavé, že na toto zasadanie vo Fantovej kaviarni na Hlavnej železničnej stanici v Prahe si dnes ani všetci ľudia dnes nespomínajú.

Organizačne  viem, že boli nejaké problémy, že to pôvodne malo byť niekde inde, ale skomplikovalo sa to. Fantova kaviareň bola istá im provizácia, niekto niečo odriekol, tak sa rozhodlo, že to bude v tejto kaviarni. Bolo to v sobotu a pamätám si, že tam bolo strašne veľa ľudí.  Už si nepamätám presne. Odhadujem to tak na 50 – 100 ľudí. Boli tam také rady stolov, bolo to zaplnené, ja som tam mal príhovor. Pamätám, že som ho písal dva dni. V živote som takýto príhovor nikdy nemal a Nadi Vokušovej sa veľmi páčil. Aspoň takto mi to povedala. Vládla tam príjemná atmosféra, aktívna a pracovná nálada. Zišli sa ľudia s radosťou a s radosťou pražskú Obec založili.

Bol nejaký prípravný výbor, ktorý navrhol program, miesto, kandidátku?

Prirodzene, že bol. Tam sme to v užšom kruhu dohodovali. Bol v ňom, pokiaľ si dobre spomínam, Štefan Kubus, Rasťo  Šaling,  vlastne sme tam boli všetci, ktorí sme celú Obec zakladali. Čo sa týka pražskej časti, tak som tam bol prirodzene ja Peter Lipták, Štefan Páleník, Milan Gnoth, ktorý bol ekonóm.

Bola isto nejaká diskusia, schvaľovanie nejakých dokumentov...

Schvaľovali sa Stanovy, schvaľovala sa kandidátka. Potom bolo rokovanie prerušené a ľudia, zvolení do výboru pražskej Obce sa stretli na svojom prvom zasadaní, kde boli volení jednotliví funkcionári. Po skončení týchto volieb rokovanie pokračovalo a prítomným boli oznámené výsledky volieb vo vnútri výboru.

To bol ale dosť bohatý program. Aký časový priestor vám zabral?

Začali sme nejako doobeda, potom bolo rokovanie prerušené kvôli občerstveniu, potom znova kvôli voľbám, takže také 3-4 hodiny to mohlo trvať. Časť ľudí ale na mieste zostala ešte po skončení oficiálneho rokovania a pokračovala v teraz už neformálnej diskusii.

Už ste spomínali Kapustnicu, ako prvú väčšiu akciu pražskej Obce po jej vzniku. Robili ste ešte niečo iné v tých počiatočných obdobiach?

Organizovali sa turistické výlety okolo Prahy, navštevovala sa Tuchlovická púť.. Veľmi dobre sme spolupracovali s kladnianskou Obcou.

Mám ešte jednu otázku, na ktorú som zatiaľ nezistil odpoveď:  kto vymyslel znak Obce Slovákov?

Nebol som to nakoniec ja, aj keď nejaké návrhy som pripravil. Vytvorila sa hromada návrhov. Podľa mňa s tým prišiel niekto z Džavotu. Skalský alebo Šaling to od niekoho priniesli. Ale je možné, že to priniesol Peter Lipták. Najprv znak nebol žiadny a ani sme to nepokladali za nutné. Niekedy sme sa schádzali knižnici, kde robila Jana Liptáková a ja si myslím, že ten znak som po prvý krát videl tam. Pamätám si, že bol pekne graficky spracovaný a hneď sa ujal.

Kedy a kde ste skončili vo funkcii predsedu pražskej Obce?

Všetko súvisí s mojimi pracovnými plánmi, v ktorých sa objavila možnosť odísť na Slovensko a pracovať v Mochovciach. Kvôli tomu som sa vzdal funkcie, napriek tomu, že som nakoniec z rozličných dôvodov na Slovensko neodišiel. Zúčastnil som sa ešte snemu v Karlových Varoch a potom som v Obci Slovákov skončil. Situácia sa tam menila a ja už som necítil potrebu sa do veci opäť zapojiť. Myslím, že som pre ňu až do toho času vykonal skutočne dosť.

Významnú úlohu pri vzniku Obce Slovákov zohral vtedajší študent, dnes už MUDr. Rastislav Šaling. Vzhľadom na to sa stal aj členom vedenia OS v ČR, či sa už nazývalo Prezídium či Výkonná rada. V Obci bol činný až do svojho odchodu na Slovensko, kde sa stal riaditeľom Domu zahraničných Slovákov, ktorý vznikol v Bratislave 1. júla 1995.  Čo si robil v čase, keď vznikala myšlienka založiť nové slovenskú organizáciu v Českej republike?Mal som česť stáť pri jej zrode. Pravdupovediac myšlienka vznikla na hokejovom stretnutí v Prahe, kde v Holešoviciach hral Poprad so Spartou. Tam som stretol Štefana Kubusa, ktorý pochádza rovnako ako ja z Popradu. Spolu sme sa rozprávali na rôzne témy, ktoré v tom čase rezonovali v spoločnosti a jednou z nich bola aj téma Slovákov v Čechách. Tam sme spolu zvážili, že by nebolo na škodu, ak by sme skúsili s touto myšlienkou oboznámiť aj ďalších Slovákov z nášho okolia a získať ich pre realizáciu založenia krajanskej organizácie Slovákov v Čechách.V čase vzniku organizácie som študoval v 2. ročníku 3. LF UK Praha ako jeden z mnohých slovenských študentov v Prahe. Iba v našej fakulte ich bolo cca 50%, pôvodne to bola lekárska fakulta hygienická - jediná v Československu.  Kde táto myšlienka vznikala a kvôli čomu?V dobách, kedy som do Prahy prišiel, som mal to šťastie, že som mohol byť prítomný pri historickej udalosti pre oba naše národy a to bol novembrový prevrat v roku 1989 a angažovanie sa v proce se,, ktorý sa v tej dobe rozbiehal. Nešlo len o zmeny politické v zmysle pluralitnej spoločnosti a vznikom viacerých strán a občianskych hnutí, ale aj o obrodenie národné, ktoré súviselo s otvorením možností pre slobodu jednotlivca, ale aj pre sebaurčenie národov, ktoré tvorili spoločný štát.  S kým si v prvej fáze spolupracoval, kto na tvorbe tejto organizácie okrem teba pracoval?Na začiatku si spomínam, že sme oslovili Mariána Antola, ten bol asi jednou z najrozhodujúcejších osobností a rozhodujúcou hybnou silou, ktorý sa zaslúžil nielen o názov novej organizácie, ale aj veľkou mierou spolupracoval s ďalšími na tvorení jej stanov a programu.  Tým vlastne už  naznačuješ, kto bol autorom jej názvu Obec Slovákov? Nad názvom sme prirodzene všetci intenzívne premýšľali a nakoniec vznikol po vzájomnej debate „brainstormingu“.  Ale ak mám za autora označiť jednotlivca, tak s názvom Obec prišiel, pokiaľ si dobre spomínam, Marián Antol. Kto mal nápad na jej logo?Vieš, keď sa nad tým zamýšľam po tých dvadsiatich rokoch, tak vidím, že na autora loga si vlastne ani nespomínam. Snáď i za tým stál širší okruh autorov, či spoluautorov. Tým sa dostávame ku Stanovám, ako vznikali, kto ich tvoril, doplňoval, rozvíjal?  Nad stanovami tiež prebehla širšia debata, ale medzi hlavnými aktérmi tohto činu nájdeme mená Marián Antol či Peter Lipták. Stanovy sa vyvíjali a od úplne jednoduchých a stručných sa prechádzalo k širším a textovo prepracovanejším, ucelenejším, ktoré už viac zodpovedali rozrastajúcej sa organizácii Obce Slovákov v ČR.   Hovorí sa o prípravnom výbore novovznikajúcej organizácie, ktorý vlastne všetky tieto otázky riešil, proces jej vzniku riadil a uviedol do života.. Kto v ňom bol, ako boli rozdelené funkcie či kompetencie?Študentov Slovákov som oslovoval ja, ale musím povedať, že sme mali aj veľa sympatizantov z radov českých študentov. Ostatní, trvalo žijúci Slováci v Čechách, sa tiež informovali, kto koho poznal. Mali sme záujem rozvíjať aktivity smerujúce k mediálnej činnosti, spolupráci s ostatnými slovenskými skupinami v ČR, ktoré sa v tom čase tvorili, hľadali sme kontakty aj na Maticu Slovensku a cez nich aj postupne na ostatné slovenské krajanské organizácie, mali sme záujem aj o vydávanie vlastného časopisu.  Kde ste sa schádzali?Najskôr sme sa schádzali v Koleji Jednota, neskôr v reštaurácii, ale názov si nespomeniem.  Koľko vás na začiatku bolo a aké bolo zloženie (vekové, sociálne, muži-ženy) tejto skupiny?Nebolo nás veľa. Na začiatku 5-6 ľudí, neskôr sa naše rady samozrejme rozrastali. Záujem bol veľký a nielen z oblasti Prahy, ale aj z iných regiónov, keď sme o sebe dali vedieť. Našim prvotným vyhlásením neoficiálnej organizácie, bolo programové vyhlásenie Pražskej kultúrnej spoločnosti Slovákov. Pri zakladaní Obce sa počítalo len s Prahou, alebo sa Praha pokladala len za určitý predstupeň k organizácii celoštátnej?Áno, ja by som to chápal ako medzistupeň pre vznik celoštátnej Obce, v začiatkoch sme si nedávali ambície „pokryť“ celú Česku republiku, ale ako sa myšlienka vzniku Obce Slovákov v Prahe dostávala do pozornosti médií, zvyšoval sa záujem o tento subjekt aj zo strany Slovákov žijúcich mimo Prahu. – Kladno, Karlove Vary, Tábor, Brno, Karviná,... Na základe tejto situácie sme sa rozhodli vytvoriť štruktúru regionálnych obcí a zastrešiť to Obcou Slovákov v ČR. Podľa mojich informácií vznikla najprv pražská obec, ktorá bola o 2-3 mesiace premenená na 1. Kongrese na celoštátnu (Smíchov - Národní dům). A v júni 1993 bola opäť ustanovená pražská obec v čele s Mariánom Antolom. Bolo to nutné urobiť, pretože vedenie tej prvej pražskej obce sa stalo vedením obce celoštátnej. To by sme mali nejako ujasniť. Ako si spomínaš na ustanovujúcu prvotnej schôdzu, kde sa konala a koľko tam bolo ľudí. Niekde sa spomína schôdzka vo Fantovej kaviarni na Hlavnej pražskej železničnej stanici, bolo to ono, alebo sa to uskutočnilo inde - internát atď?Ustanovujúca schôdza OS v ČR prebehla v Národnom dome na Smíchove, pražská vo Fantovej kaviarni. Uskutočnila tá prvotná pražská obec v čase od svojho vzniku až do ustanovenie celoštátnej obce nejakú činnosť, nejaké akcie, alebo sa len zamerala na prípravu vzniku celoštátnej obce a činnosť začala rozvíjať až pražská obec „antolovská“?Základnou úlohou bolo založiť celoštátnu organizáciu, k tomu tá prvotná pražská obec smerovala. Na iné jej akcie si nepamätám. Skutočnú činnosť v Prahe rozbehla až tá, ktorú nazývaš „antolovská“. Jej hodnotenie by som nechal na Mariana Antola. Neviem presne odpovedať. Čo bolo dané - aké ideje, princípy, priania atď. do vienka novej organizácie.To všetko sme sa snažili zhrnúť na našich oficiálnych listinách či to boli stanovy alebo vyhlásenia.  Máš nejakú osobnú či súkromnú spomienku na tento čas? Bolo to veľmi pekné obdobie, veď okrem školy, ktorú som študoval, v krásnom meste Praha, som si pri behu dejín, ktoré sa v tom čase lámali,  mal možnosť sa pričiniť spolu s množstvom vzácnych ľudí na pohybe „dejín“ Slovákov v Českej republike. A to považujem tiež za istú „školu“ , ktorú som v tom čase absolvoval. Podarilo sa vytvoriť plnohodnotnú, uznávanú aj medzinárodne etablovanú krajanskú organizáciu, fungujúcu na princípoch, o ktoré sme sa snažili na začiatku - hrdosť na svoj národ, na krajinu, z ktorej pochádzajú naši predkovia, samozrejme dobre vzťahy z národom českým, ako aj ostatným národnostným menšinám, ktoré sú súčasťou spoločnosti. Aj keď je pravda, že bolo aj veľa omylov v krokoch, vo výbere ľudí a veľa nepríjemných bojov aj vo vnútri organizácie ako aj s partnerskými tiežslovenskými organizáciami. Ale verím, že čas preveril oprávnenosť existencie a vyprofiloval aj personálne ľudí, ktorí pre obec boli a sú prínosom.   Chcel by si k tomuto ešte niečo doložiť, či doplniť?V tejto súvislosti si spomínam aj na jednu vtipnú situáciu a spor  s vedúcou internátu (koleje) 17. listopadu, kde išlo o vyvesenie slovenskej vlajky v okne mojej izby. Z ulice bola dobre viditeľná a vedúcej to zjavne nebolo príjemné. Dala si ma predvolať a vyzvala ma aby som slovenskú vlajku stiahol z okna. Oháňala sa údajne predpismi mesta o znečisťovaní fasád, internátnym poriadkom a podobne. Dokonca rozhovor prebiehal aj za účasti jej právnika. Ale výsledkom celého šetrenia, ktoré prebiehalo okrem iného aj na pražskom magistráte, bol fakt, že neexistuje žiadny predpis, ktorý by zamedzoval vyvesovanie vlajky do okien. Na základe toho vedúci príslušného odboru mesta Praha priamo zavolal vedúcej internátu, aby ju informoval, že v tejto záležitosti nie je možné oprieť sa o predpisy mesta, navyše, ak sa jedná o zavesenie vlajky zvnútra okna, takže nejde o fasádu budovy. Radil je ale, nech skúsi nejaké predpisy o používaní štátnych symbolov. Celá situácia bola aj trápna, dokonca poslala dvoch údržbárov ku mne na izbu, aby som tu vlajku dal dole z okna, pritom som býval s českým spolubývajúcim a mali sme z toho všetkého zmiešané pocity. Nakoniec vlajka visela v okne až do konca môjho pobytu na internáte.   

Ďalším zo spoluzakladateľov Obce Slovákov v ČR a jej dlhoročným funkcionárom bol študent Štefan Kubus. Ani jeho sme pri rekonštrukcii prvých krokov našej organizácie nemohli vynechať.

Kedy a kde vznikla myšlienka založiť Obec Slovákov?

Je to trochu kuriózne, ale na hokejovom stretnutí Sparta Praha – Poprad. Som hokejový fanúšik, Popradu fandím a tak som sa na tento zápas vybral. Moc sa nám nedarilo, ale povzbudzoval som, ako sa dalo. Vtedy som si  niekoľko rád sedadiel pred sebou všimol mladíka, v podstate skoro môjho rovesníka, ktorý povzbudzoval Poprad rovnakým spôsobom ako ja. Bol to Rastislav Šaling. Sadli sme si teda ku sebe a začali sa baviť. Najprv len tak o hokeji, ale potom prišli na radu vážnejšie témy. Najväčšou z nich bolo postavenie Slovákov v postupne vznikajúcej Českej republike. Nechápali sme to zatiaľ nejako inštitucionálne, skôr nás pálili otázky bežného života. Uvedomovali sme si, že sa stráca komunikácia medzi českou a slovenskou časťou republiky, ale najmä to, že Slováci žijúci v Česku na to začínajú doplácať.

Mohol by si to uviesť nejako bližšie?

Reč nešla o nejakých finančných, či im podobných otázkach. Ale najmä o spoločenských a kultúrnych. Obaja sme sa zhodli na tom, že sa z českej televízie začína strácať slovenčina, v stánkoch bolo stále menej a menej slovenských novín a časopisov, viaznu kultúrne styky. Všetka pozornosť bola dosť jednostranne zameraná len na riešenie štátno-politických problémov, spojených s pokračujúcim rozpadom jednotného štátu. Práve toto nás mrzelo najviac.

Aké východiská ste obaja začali z tejto situácie nachádzať?

Tak predovšetkým sme chceli, aby sa uvedené problémy riešili a pozornosť nebola venovaná len tým tzv. veľkým problémom (v pomaly už), medzištátnej úrovni, ale tiež aj tým tzv. malým, to jest problémom Slovákov, ktorí sa rozhodli v Českej republike zostať a i naďalej tu spokojne žiť.

Čo sa dialo potom?

Obaja sme začali pomaly dávať dohromady ľudí slovenskej národnosti z nášho okolia, takže sa vytvorila početnejšia skupina, ktorá sa snažila o isté zmeny. Musím povedať, že nás riadne zamestnaných bola v tom čase menšina a väčšinu tvorili študenti, prejavujúci ale vysoký stupeň aktivity. Neboli to pre nás idylické časy: štát sa rozpadal, mnohí nevedeli, čo bude po jeho rozpade s nimi, vlastne sa vôbec nevedelo ako ďalej! Všetko sa zdalo byť tak nebezpečne živelné. Prezident Václav Havel odstúpil a my sme posielali prehlásenia na podporu zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992 i prvej slovenskej ústavy. Nezabúdajte na to, že naši študenti boli väčšinou rozhodnutí sa po skončení štúdií späť na Slovensko vrátiť, takže dianie v tejto časti republiky veľmi pozorne sledovali, čo sa odrazilo aj na ich aktivitách.

Aké to malo dôsledky?

Vynieslo nám to niekoľko obvinení z nacionalizmu, zo snáh o rozbíjania republiky. My sme sa takýmto hodnoteniam urputne bránili, pretože sme sa nepokladali ani za nacionalistov, ani za rozbíjačov stávajúceho štátu. Podpora zvrchovanosti Slovenska predsa automaticky neznačila, že chceme vystupovať protičesky. Som rád, že aj dnes sa táto naša línia potvrdila ako správna a že vznik dvoch samostatných štátov dnes každý berie ako samozrejmosť a nehľadá v tom vedľajšie úmysly. Nám šlo o zlepšenie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, to nám ležalo na srdci. Neboli sme nadšení z toho, že to viacerí Slováci žijúci v Česku, najprv dlhší čas nechápali. Po čase, ale aj oni poznali, že vznikla nová situácia, ktorá vytvorila slovenskú menšinu v ČR a túto skutočnosť prijali. My sme akurát k tomuto záveru prišli omnoho skôr ako oni. Ale obvinenia z nacionalizmu nás aj po založení Obce Slovákov ešte pár mesiacov prenasledovali.

Tento váš občiansky nepokoj teda začal dostávať aj jasnú organizačnú podobu. Venujme sa teraz jej.

Skutočne to bol v prvej fáze najprv len prejav našej určitej nespokojnosti so vznikajúcimi pomermi. Stretávali sme sa v kluboch, internátoch, pri muzike a voľne sme debatovali. V rámci týchto diskusií vznikla myšlienka založiť si svoju vlastnú organizáciu a už sme sa jej nepustili. Najprv sme koketovali s Klubom slovenskej kultúry, ale po čase sme zistili, že táto cesta by nebola správna. Klub mal svoju vlastnú filozofiu, dosť jasne zameranú na rozvoj kultúry, ale my sme chceli viacej. Chceli sme vlastnú organizáciu, ktorý by aj politicky či spoločensky tlmočila naše záujmy a názory. To vlastne bola tá rozhodujúca a mohli by sme aj povedať, že prelomová myšlienka, ktorá založila Obec Slovákov.

 

Už som túto otázku položil ing. Jaroslavovi  Škoríkovi: kto teda konkrétne stál pri kolíske Obce Slovákov? K 20. výročiu jej vzniku vyšlo pár článkov, ale tam sa o priamych zakladateľoch Obce  hovorí všeobecne ako o „skupine ľudí“, prípadne si spomínaný ty a Rasťo Šaling. Mám z toho dojem, akoby nebol záujem o menách otvorene hovoriť, takže dnes musíme tento jednostranný prístup napraviť.

Ak sa nad touto otázkou zamýšľam, vychádza mi, že okrem mňa a Rasťa Šalinga, to bol Vlado Skalský, ktorého angažovanie sa v celom tomto pohybovom prúde bolo pre mňa dosť prekvapujúce. Veď on bol skvelý študent, teoretický fyzik, v podstate študentská hviezda na svojej fakulte a vo svojom obore. Mal pred sebou lákavú kariéru vo svojej špecializácii, ale ho nakoniec naše hnutie úplne pohltilo, vzdal sa svojej perspektívnej kariéry a všetky svoje sily venoval práci pre slovenskú národnostnú menšinu v ČR..

Nesmieme zabudnúť ani na medika Petra Kuraja, ktorý sa tiež veľmi angažoval v tejto práci, ale kde je dnes, už neviem. Skutočný kus práce odviedol ďalší teoretický fyzik Marián Antol, ktorý sa stal dušou všetkých našich dokumentov. On kládol na stôl základné myšlienky a dokázal ich presne sformulovať. On napríklad vytvoril naše už zmienené stanovisko ku slovenskej zvrchovanosti. Nie je náhodou, že sa stal potom prvým predsedom Obce Slovákov v Prahe.

Dôležitú úlohu zohral aj Ing. Škorík, ktorý mal na rozdiel od nás amatérov, predsa len skúsenosti s fungovaním štátnych orgánov, čo pomohlo jednak pri vzniku Obce, ale aj pri získavaní rozličných grantov. Z nášho hľadiska prišiel, povedal by som, až v druhej vlne, keď už boli medzi nami niektoré veci dohodnuté a jasné, ale pokračovalo sa ďalej. Z tohto dôvodu sa stal nakoniec aj prezidentom Obce Slovákov.

A čo Naďa Vokušová alebo Peter Lipták 

Tak Naďu som do Obce získal ja. A opäť to bola náhoda. Pre časopis Život, ktorý v Prahe zastupovala, som u nej robil interview a tak som sa s ňou zoznámil. Keď sa medzi nami začalo uvažovať o vydávaní nášho časopisu, tak som navrhol jej meno. Už neviem, kto s ňou priamo hovoril, ale dopadlo to dobre a stala sa šéfredaktorkou nášho časopisu Džavot, ktorý sa neskoršie zmenil na Korene. S tými neskoršie začal spolupracovať aj Jožo Gáfrik.

Peter Lipták sa tiež objavil v už spomenutej druhej vlne, ale rýchlo sa ukázal ako dobrý a skúsený organizátor, ktorý inicioval rad našich akcií a jeho postavenie medzi nami sa zodpovedajúcim spôsobom upevňovalo.

Pomáhal vám niekto z oficiálnych slovenských politických kruhov?

Prirodzene, že na úplnom začiatku nie, ale až sa naše hnutie začalo transformovať do ucelenejšej organizačnej podoby nám pomohli niektorí slovenskí politici. Na prvom mieste musím spomenúť Romana Zelenaya, podpredsedu vtedajšieho Federálneho zhromaždenia a Michala Kováča, vtedajšieho predsedu Federálneho zhromaždenia. Na internát Univerzity 17. novembra v pražských Holešoviciach za nami prišiel aj vtedajší minister zahraničných veci Slovenska Milan Knažko. Stretnutie s ním prebehlo v spoločenskej miestnosti tohto internátu. To nám neskôr prinieslo označenie „mečiarovci“, ale pravdou je, že predstaviteľ žiadnej inej strany vtedy o nás záujem nemal. Zatiaľ čo uvedeným politikom sa páčila myšlienka zachovania slovenskej menšiny v Česku, iné politické strany akoby počítali s rýchlym procesom ich asimilácie, čo sa nakoniec nestalo.

Ale ešte jednu pomoc by som chcel pripomenúť. Bola to Matica slovenská, ktorá nás široko podporila. Okrem podpory morálnej a finančnej, nám umožnila tlačiť Džavot v jej tlačiarni v Komárne. Pomáhal nám priamo aj jej vtedajší predseda Jozef Markuš.

Ako spomínaš na ustanovujúci zjazd?

Aj to bolo trochu hektické. Ing. Škorík už pár dní dopredu pre nás zaistil zasadačku na Ministerstve práce a sociálnych vecí, ale aj sem asi prenikli informácie o tom, že sme nejakí nacionalisti, takže minister nám túto rezerváciu deň pred konaním nášho kongresu zrušil. Našťastie sa nám hneď podarilo získať náhradné priestory v Národnom dome na Smíchove, kde sa kongres 12. februára 1993 uskutočnil. Zišlo sa nás asi 200 ľudí, rôznych politických orientácií, profesií i minulosti. Obec Slovákov v ČR bola preto ustanovená ako nepolitická organizácia, kladúca si za cieľ združiť Slovákov žijúcich v Českej republike

Pamätáš sa ešte, kto bol do vedenia Obce Slovákov zvolený?

Veľmi presne. Prezidentom sa stal Jaroslav Škorík, ktorý po čase z tejto funkcie odstúpil. Členmi prezídia som sa na prvom kongrese OS v ČR stal ja,  Naďa Vokušová, Vladimír Skalský a Vladimír Olexa, ktorého záujmy ho od nás po čase odviedli.

Aký je vzťah medzi vznikom Obce Slovákov v Prahe a Obcou Slovákov v ČR?

Okolo toho panujú isté dezinterpretácie. My sme našu organizáciu síce nazvali Obcou Slovákov v Prahe, ale v žiadnom prípade sme tým nemali na mysli nejaké jej regionálne ohraničenie. Bol to len prvý krok, prvý stupeň, po ktorom nasledoval druhý rozhodujúci – jej rozšírenie na celé územie Českej republiky. Obec Slovákov v Prahe bola na prelome rokov 1992/1993 v podstate len prvým a svojim spôsobom dočasným názvom Obce Slovákov v ČR. Veď my sme hneď na začiatku hľadali spriatelené duše v celej ČR. Podávali sme inzeráty, zháňali sme priateľov a známych v iných častiach republiky. A nachádzali sme ich. Rozhodne sme nemienili zostať len na pražskej úrovni. Prvý názov Obce Slovákov v ČR len odrážal skutočnosť, že sa tak udialo v Prahe, že ľudia, ktorí ju založili, tu žili, ale rozhodne nič viacej. Skutočná Obec Slovákov v Prahe bola založená až v júni 1993 na schôdzi vo Fantovej reštaurácii na Hlavnej pražskej železničnej stanici. Veď jedno z uznesení Obce Slovákov v ČR orientovalo našu organizáciu na založenie skutočnej pražskej regionálnej obce.  Ak táto si chce pripomenúť dátum svojho vzniku, musí vychádzať z tejto júnovej schôdze. Na túto skutočnosť sa onedlho zabudlo, pretože to nikto nepokladal za dôležité.  

Aký bolo ideový podklad Obce Slovákov?

Predovšetkým šlo o presadenie slovenskosti. To stálo v prvých rokoch existencie Obce Slovákov na prvom mieste. My sme si museli najprv nájsť cestu sami k sebe a až potom sme sa mohli orientovať aj na iné prístupy. Šlo nám jasne o zachovanie nášho jazyka, kultúry, folklóru, vzťahu ku Slovensku. O to viac to bolo aktuálne po 1. januári 1993, keď zo dňa na deň tu nebolo slovenských novín, kníh, skončil príjem slovenskej televízie a rozhlasu. Neboli sme spokojní ani s informáciami o Slovensku, ktoré sprostredkovávali často veľmi jednostranne orientovaní novinári či publicisti. V každom prípade sme si postupne vybudovali meno, autoritu i úctu. Aj v dôsledku činnosti Obce Slovákov sa rozplývali rozličné nepravdivé informácie či skôr dezinformácie a verejnosť v ČR nás začala vnímať ako riadnu, regulárnu a zodpovednú organizáciu slovenskej menšiny v ČR. Vyžadovalo si to veľké úsilie nás všetkých.

Na kus reči sme zašli aj za Vladom Skalským, dnešným predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí, podpredsedom Slovensko-českého klubu, ktorý sa priamo podieľal na založení Obce Slovákov v ČR, bol dlhoročným členom jej prezídia či Výkonnej rady a stál aj pri zakladaní našich Koreňov. 

 

Čo si robil v čase, keď vznikala myšlienka založiť nové slovenskú organizáciu?

Bol som študentom na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej, druhák. K tej myšlienke som sa dostal medzi prvými, v priebehu roku 1992. Náhodou som sa stretol u mojej spolužiačky zo strednej školy a jej spolubývajúcej, medičiek, s Rasťom Šalingom, tiež študentom medicíny.  Bolo to na vysokoškolskom internáte Jednota. Asi by to nebolo malo ten efekt, keby sa nebolo ukázalo, že Rasťo býval na rovnakom internáte ako ja, v Troji. Nedal mi pokoj a tak ma prilákal na akúsi schôdzku.. Asi som zaujal ako diskutér, ktorý mal na vec trošku iné pohľady, lebo som bol prakticky okamžite poverený rôznymi úlohami, vrátane prípravy stanov, na čom sme spolupracovali s Mariánom Antolom.

Kde táto myšlienka vznikala a kvôli čomu?

Rodila sa v dosť rôznorodej spoločnosti. Prvé schôdzky sa konali ponajviac na vysokoškolských internátoch – Jednota, Troja. Bola to rozbúrená doba a my sme mali pocit, že treba obhajovať záujmy slovenskej komunity, žijúcej v ČR, v časoch blížiaceho sa rozdelenia federácie. Nikto nevedel, čo     bude. Nebolo vôbec  samozrejmé ani  to,  že  Slováci v ČR sú národnostná menšina a majú mať menšinové práva, mnohí zdôrazňovali, že sa tak necítia. Prvý raz som to práve ja jasne artikuloval v Lidových novinách v komentári „Slovenská menšina existuje“. Článok hneď karikovali ilustráciou od môjho prešovského rodáka Fedora Vica a uverejnili i nesúhlasné polemiky. Slovo však bolo vyslovené a nedalo sa ho už ignorovať, lebo pomenúvalo zjavnú skutočnosť.

S kým si v prvej fáze spolupracoval, kto na tvorbe tejto organizácie okrem teba pracoval?

Hneď v prvej fáze som spoznal Štefana Kubusa, Mariána Antola, Siu Pavlíkovú, Ilju Hilmera, o málo neskôr Jara Škoríka, pánov Hammara, Surmánka. A v novembri 1992 Naďu Vokušovú, ktorá sa stala čoskoro mojou najbližšou spolupracovníčkou. Ako vyslaná redaktorka časopisu Život robila rozhovor so Štefanom Kubusom a ten mi dal na ňu kontakt, keď som plánoval vytvorenie slovenského časopisu. Zavolal som jej, pozval ju do vtedajšieho Klubu novinárov a naozaj získal pre spoluprácu. Bola to veľká trúfalosť od študenta teoretickej fyziky osloviť novinárku vtedy najčítanejšieho slovenského časopisu.

Kto bol autorom jej názvu Obec Slovákov?

Názov vychádza z Tatarkovej Obce božej a s týmto nápadom prišiel Marián Antol, čo rezonovalo nepochybne aj s jeho vierou.

Kto mal nápad na jej logo?

Prvé logo nám vypracovala, mám pocit, jedna študentka, na meno ktorej si už nespomínam, hoci som ho od nej vyzdvihoval. Neskôr ho vylepšil istý heraldik.

Ako vznikali jej Stanovy, kto ich tvoril, doplňoval, rozvíjal?

Ako som už povedal, hlavnú redakciu prvých stanov sme mali na starosti s Mariánom Antolom my dvaja. Dokonca  si  pamätám, že  asi  najväčšiu prácu sme na nich urobili uňho doma v deň mojich bakalárskych skúšok, cestoval som hneď po nich k nemu za Prahu. Prvé boli Stanovy Obce Slovákov v Prahe. Keď sa už tvorili Stanovy Obce Slovákov v ČR, vstupovali do toho i ďalší, okrem iných Jaro Škorík.

Hovorí sa o prípravnom výbore. Kto v ňom bol, ako boli rozdelené funkcie či kompetencie?

Existujú samozrejme formálne prípravné výbory, ktoré podpisovali jednotlivé stanovy. Inak bolo jeho zloženie premenlivé. Zafixoval sa až prvý zvolený výbor, prezídium, ktorý mal zloženie Jaro Škorík, Naďa Vokušová, Štefan Kubus, Vlado Olexa a ja. Treba však povedať, že Vlada Olexu sme nikto priveľmi nevideli. Inak sa asi dá povedať, že Jar oslav Škorík bol prezident, ale všetci sme sa venovali všetkému, až na to, že časopis sme mali od samého začiatku na starosti Naďa Vokušová a ja. Ak by som mal zdôrazniť mená ľudí, ktorí hrali výraznejšiu rolu v neformálnom prípravnom výbore predtým, nemohol by som vynechať Mariána Antola a Rastislava Šalinga.

Kde ste sa schádzali?

Najprv  po internátoch a rôznych iných priestoroch, neskôr aj v bytoch: Jaroslava Škoríka, Nadi Vokušovej aj Štefana Kubusa.

Koľko vás na začiatku bolo a aké bolo zloženie (vekové, sociálne, muži- ženy) tejto skupiny?

Na schôdzkach sa zišlo vždy od päť do pätnásť ľudí, vekovo od 20 do 70 rokov, mužov i žien. Mužov bolo predsa len viac.

Pri zakladaní Obce sa počítalo len s Prahou, alebo sa Praha pokladala len za určitý predstupeň k organizácii celoštátnej?

Založili sme najprv v októbri 1992 Obec Slovákov v Prahe. Boli sme však najmä zo Slovenska upozornení, že by bolo potrebné mať celoštátnu obec. A tak sme zaregistrovali, stále tá istá iniciatívna skupina, v decembri  1992  Obec Slovákov v ČR. Tá mala aj prvý Kongres, kde bolo zvolené prvé prezídium. Obec Slovákov v Prahe sme považovali  za budúcu pobočku, regionálnu  štruktúru, svoje  vedenie však získala až neskôr, na konferencii v priestoroch na Hlavnej stanici, a to na čele s Mariánom Antolom. Toho sme v podstate na túto úlohu vopred vyčlenili, práve aj preto sa nestal členom celoštátneho prezídia. Dovtedy bola táto pražská obec trochu vo vákuu, keďže jej zakladatelia sa vo svojej prevažnej väčšine stali vedením celoštátnej obce.

Ako si spomínaš na ustanovujúcu prvotnej schôdzu, kde sa konala a koľko tam bolo ľudí.

O prvom Kongrese existujú články, najmä v Džavote. Mala sa konať na Ministerstve práce a sociálnych vecí, čo nám však na poslednú chvíľu odmietli so zdôvodnením, že ide o nacionalistickú akciu. Bleskovo sme to presunuli do Národného domu na Smíchov. Ľudí bolo až nečakane veľa, možno dve stovky, a priebeh vcelku pokojný, aj keď plný akéhosi „revolučného kvasu“.

Uskutočnila tá prvotná pražská obec v čase od svojho vzniku až do ustanovenie celoštátnej obce nejakú činnosť, nejaké akcie, alebo sa len zamerala na prípravu vzniku celoštátnej obce a činnosť začala rozvíjať až pražská obec  „Antolovská“?

Pražská obec začala vyvíjať činnosť až po konferencii pod vedením Mariána Antola. Hľadala si svoje miesto, ako  to už býva v prípade pobočiek sídliacich v rovnakom meste, ako centrálne vedenie.                                                             

Čo bolo dané – aké ídee, princípy, priania atď. do vienka novej organizácie.

Určite snaha obhajovať záujmy Slovákov v ČR, demokratická, otvorená štruktúra.

Máš nejakú osobnú či súkromnú spomienku na tento čas?

Je ich nekonečne veľa. Viaceré som už uviedol. Poviem ešte jednu: Mimoriadne ma ovplyvnila prvý zahraničná cesta v roku 1993. Išli sme s Naďou Vokušovou do rumunského Nadlaku na kongres Únie slovenských spisovateľov, novinárov, umelcov a kultúrnych pracovníkov, žijúcich v zahraničí. Organizoval ho Ondrej Štefanko, všestranná osobnosť dolnozemských Slovákov a omnoho neskôr môj podpredseda v Svetovom združení Slovákov v zahraničí.  Pre mňa to bol dovtedy neznámy zážitok so slovenskými komunitami, .s rumunským mestom, kde sa dá dohovoriť po slovensky. Navždy to zmenilo moje smerovanie – z dráhy teoretického fyzika som bol vysotený na pole práce pre zahraničných Slovákov..

Už viackrát padlo meno Naďa Vokušová, ktorá hneď od začiatku „prenikla“ do najvyšších poschodí našej organizácie a stala členkou jeho Prezídia či Výkonnej rady, šéfredaktorkou časopisu Džavot, po roku zmeneného na Korene.

Aká bola tvoja cesta do Česka a v akej pracovnej pozícii si tu zakotvila?

Na vysokej škole na žurnalistike som sa zoznámila so svojim neskorším manželom Jirkom Vokušom, ktorý tiež žurnalistiku študoval. Vtedy ešte existoval jednotný štát, tak sme rozmýšľali kam ísť, aby sme mohli v práci uplatniť svoj jazyk. Pretože Jirka by to mal s češtinou na Slovensku trochu problematické, rozhodli sme sa pre Prahu, kde som mohla svoju slovenčinu naplno využiť. Publikovali sa tu totiž viaceré materiály aj v slovenčine. Bola som po materskej, keď som nastúpila do časopisu Československý svet. Bol to časopis, určený pre našich krajanov, žijúcich v zahraničí a bol vydávaný ako v češtine, tak aj v slovenčine. Robila som tam teda slovenskú redaktorku. Po  niekoľkých rokoch som odišla do časopisu Život a v Prahe som pôsobila ako jeho vyslaná redaktorka. Asi po 4-5 rokoch sa chýlilo k rozdeleniu nášho štátu.

Ako si prežívala práve túto dobu, konkrétne veľmi hektickú druhú polovicu roku 1992, keď vlastne nikto nevedel čo bude a aký to bude mať na neho dosah?

Prežívala som to veľmi zle, podobne ako väčšina Slovákov, ktorí žili v Česku. Isto si to samé zažili aj Česi na Slovensku. Netúžila som po rozdelení ČSFR, veľmi mi to vadilo. Svoju úlohu zohral aj fakt, o ktorom si sa zmienil, že nikto nevedel ako bude. Časť mojej rodiny bola v Česku, časť na Slovensku, mala som zmiešané manželstvo, nevedelo sa, ako sa to bude vyvíjať s občianstvom atď. Dokonca si pamätám ako sme toho kritického Silvestra prežívali na Slovensku na nejakej chate a po polnoci som plakala, plakala a plakala, čo moji slovenskí príbuzní nedokázali pochopiť a hovorili „však to je dobre, teraz si každý pôjdeme po svojej ceste“. Mňa to ale ranilo a snáď do poslednej minúty som verila, že k rozdeleniu štátu nedôjde.

Ako a kedy si sa dostala do styku so skupinou, ktorá stála pri kolíske Obce Slovákov?

Niečo z toho už spomínal Vlado Skalský vo svojom rozhovore. Pracovala som ako vyslaná redaktorka Života u mňa v byte, mala som ako kontaktný telefón moje súkromné číslo. Spracovávala som pre Život materiál, pojednávajúci o delení Česko-Slovenska, perspektívach tohto rozdelenia atď. O celej tejto záležitosti som hovorila aj so Štefanom Kubusom. Práve on dal o trochu neskoršie kontakt na mňa Vladovi Skalskému, ktorý asi ako prvý pochopil, že sa staneme národnostnou menšinou, aj keď sme si to my ako drvivá väčšina ešte nechceli pripustiť a že v tejto súvislosti budeme mať aj nejaké práva a povinnosti národnostnej menšiny. Medzi tie práva vždy patrilo vyjadrovanie sa v jazyku príslušnej národnosti, aj prostredníctvom vlastnej tlače – časopisov, novín, aj neperiodických publikácií. Takže sa rozhodol ako študent II. ročníka fyziky, že by sme mohli založiť nejaký slovenský časopis a hľadal niekoho, kto ako slovenský novinár v Česku pôsobí, kto by mu s tým pomohol, kto má nejakú prax i skúsenosti. Takže ma telefonicky oslovil. Stretli sme sa a hneď sme začali rozmýšľať ako ten časopis, na ktorý vtedy ešte neboli žiadne peniaze, ako ho začať robiť a získať aj nejakú podporu štátnu. Ak to mám časovo zaradiť, tak uvediem, že ma Vlado oslovil v novembri roku 1992, presne na deň už ten dátum neviem. Muselo to byť v novembri pretože hovoril, že už sa rozpad jednotného štátu chýli a naspäť sa to už nevráti. Takže v novembri sme sa stretli pri káve a povedali si, že založíme vlastný slovenský časopis.

„Bolo to 29. novembra 1992,“ spresnil neďaleko sediaci Vlado Skalský. „Však sme to nedávno oslavovali.“

Tvoja činnosť v Obci teda šla dvomi smermi. Po prvé, časopis; po druhé, samotná Obec. To znamená, že si sa dostala do kontaktu s celou skupinou ľudí, ktorí Obec Slovákov zakladali.

Ja som v podstate k veci pristúpila až po založení Obce, v čase, keď sa skupina ľudí, ktorá ju založila, rozhodla Obec povýšiť na celoštátnu úroveň. Tam pozvali aj mňa a tak som sa dostala do Prezídia - výkonného výboru. Okrem mňa tam bol Škorík, Kubus, Skalský a Olexa, ktorý sa ale práce moc nezúčastňoval. V týchto podmienkach sme to vlastne robili štyria ľudia. Po niekoľkých mesiacoch Škorík rezignoval na funkciu prezidenta, tak som sa prezidentkou Obce Slovákov stala ja.  V podstate to bolo tak, že 19. októbra 1993  rezignoval Škorík na funkciu prezidenta a tak som sa stala najprv dočasnou prezidentkou a potom 14. novembra 1993 v Dome slovenskej kultúry v Prahe bolo rozhodnuté, že jeho rezignáciu prijímajú Regionálne obce, čím som bola potvrdená v pozícii riadnej prezidentky. V tejto pozícii som vydržala až do  5. marca 1994 V čele Obce som teda stála šesť mesiacov.

Myslím si, že je dobre, že to pripomínaš, pretože dnes si už mnohí na túto skutočnosť, že si stála v čele Obce, moc  nepamätajú.

Stála som tam dosť dlho a potom nastúpil Peter Lipták a ja som zostala šéfredaktorkou časopisu Korene.

Ako teda vznikla myšlienka založiť samostatný slovenský časopis a kto vymyslel jeho prvý i druhý názov?

Už som uviedla, že to v podstate vymyslel Vlado Skalský. Hovorili sme si: zostaneme menšina, bohvie ako to bude s hranicami (o celej veci sme mali až katastrofické predstavy). Uvažovali sme o tom, ako udržať nitky spojenia s rodnou krajinou, ako rozvíjať a udržať si svoj čistý rodný jazyk v podmienkach nesmiernej blízkosti slovenčiny a češtiny, kontakt so Slovenskom a informovať o dianí ako na Slovensku, tak aj vo vnútri vznikajúcej  slovenskej menšiny v novom štáte.  Pre rovnako vznikajúci časopis, sme vymysleli názov Džavot, symbolizujúci fakt, že slovenská menšina sa ešte len narodila a že začína hovoriť svoje prvé slovká, ktoré súhrnne pokrýva výraz džavotanie. (Je zaujímavé, že dnes bez akejkoľvek konzultácie s nami tento názov prevzal úplne iný projekt). Po čase sme tento názov opustili, pretože tomuto slovu v Česku nerozumeli a paradoxne ho bežní ľudia priradzovali k rómštine. Dlho sme potom rozmýšľali ako ináč náš časopis nazvať a nakoniec zvíťazil názov Korene. Na časopis sme konečne dostali najprv veľmi malinký grant, takže Džavot vychádzal v dosť skromnej podobe. Paradoxné, že je časopis slovenskej menšiny v ČR nám tlačili v Komárne. Tamojšej tlačiarni riaditeľoval Maďar a veľmi nám cenou i svojim pracovným výkonom pomáhal. Všetci okolo neho boli veľmi ochotní, dobre sa s nimi spolupracovalo a časopis nám dokonca sami vozili až do Prahy. My sme tam jazdievali na korektúry, takže to boli naozaj také pionierske, ale pekné  časy. Potom sa nám podarilo získať viacej peňazí, takže sme mohli postúpiť na omnoho vyššiu profesionálnu úroveň a jej výsledkom boli Korene. Vychádzali síce čierno bielo, ale mali sme modrú linku, farebnú obálku a lepší papier, na ktorom boli tlačené. Ich názov, ktorý vypovedá sám za seba a nie je nutné ho vysvetľovať, vymyslel Vlado Skalský.

Džavot bol veľmi skromný časopis, skôr bulletin ako časopis, ale z historického pohľadu bol naozaj prevratný a to bude dôležitý zdroj pre historikov, ktorí sa tým niekedy v budúcnosti budú zaoberať.

V každom prípade môžeme konštatovať, že vydanie Džavotu bol svojim spôsobom revolučný počin, pretože na jeho pevnom základe vyrástli Korene. Kto ale vymyslel jeho názov?

V podstate ani neviem. Bavili sme sa s Vladom, hrali sa so slovíčkami a kto nakoniec toto slovo vyslovil ako prvý, tak to skutočne neviem povedať. Je pravda, že to bol revolučný krok, revolučný časopis. Veď iný ani nebol! A odrážal tam hlavne, čo by bolo námetom pre historikov, aj boj vo vnútri samotnej slovenskej menšiny. V tej dobe to bolo tak, že naozaj sa niektoré osobnosti  za nič na svete nechceli považovať za menšinu, toto označenie pokladali za akúsi urážku. Mnohí mali psychickú bariéru, že v Česku dlho žili ako štátotvorný národ, tvrdili že nie sú žiadnou menšinou, že sa do Česka odsťahovali v rámci jednotného štátu za prácou a nechcú byť menšinou! Viacero ľudí  bojovalo proti tomu, robili sme okrúhle stoly, napr. v rozhlase, besedy, kde sme sa hádali s Fedorom Gálom, Ferom Feničom, Horalom... Za žiadnu cenu nechceli byť národnostnou menšinou, netreba vydávať časopis, netreba organizovať slovenské akcie... Stále mali predstavu, že Česko-Slovensko existuje. My sme museli bojovať za to, aby sa slovenská menšina samouvedomila a pochopila svoje vlastné pozície. To všetko napriek tomu, že my sme sa už stali menšinou a šlo o to, aby to mysle ľudí prijali de facto. Džavot tieto pohyby zaznamenával, komentoval, informoval o polemikách. Na rade vlády ČR pre národnosti bol zvedený veľký boj o pochopenie tejto otázky, s čím boli samozrejme spojené granty a dotácie na národnostné činnosti.

Kto patril k tvojim najbližším spolupracovníkom pri vydávaní Džavotu a Koreňov, okrem Vlada Skalského?

Autori sa rôzne striedali. Bol to Jozef Gáfrik, Eva Macháčková, sekretárka Ivana Pavlíková, Ján Kuropčák, Peter Charvát, Pavol Vranovský, Peter Lipták a Jaro Slušný. Spomenúť treba aj grafika Radslava Špirhanzla, ktorý dal Koreňom ich vonkajšiu tvár, ktorú by sme mohli nazvať ľudskou a poetickou, vymyslel nové logo, a príspevky často nezameniteľne ilustroval. Bohužiaľ už nie je medzi nami. Právnu poradňu viedol pán Misiaczek, po ňom Zuzana Suchánková.

Čo to pre teba znamenalo: dlhé roky si bola „len“ redaktorka a naraz si sa stala šéfredaktorkou? Táto funkcia musela priniesť mnoho zmien, ako v práci samotnej, tak aj v jej organizácii.

Ten prechod bol na jednej strane automatický, pretože som nejaký čas robila oboje. Nejaký čas som ešte pracovala ako redaktorka v Živote a súčasne ako šéfredaktorka nášho časopisu. Na druhej strane sme sa obaja s Vladom museli naučiť časopis viesť, orientovať sa v technickom zázemní – pracovať s tlačiarňou, čom som ako redaktorka predtým nerobila, priamo pracovať s grafikom, poctivo sme robili korektúry, náhľady.. To všetko sme museli zvládať, ale rovnako sme museli zvládať aj prácu s ľuďmi a ich materiálmi, čo nebolo vždy jednoduché.

Džavot i Korene boli v podstate súčasťou Obce, jej vedenia. Ako sa chovali predstavitelia Obce ku svojmu časopisu?

Na jednej strane bolo skvelé, že časopis odrážal dianie v Obci a mnohí sa v ňom videli. Ale každé plus má i svoje mínus. Podľa nás, ktorí sme časopis viedli, sa niektorí členovia vedenia k nemu chovali až príliš „rodičovsky“ a nás akoby pokladali za svoje „deti“, ktoré je nutné neustále strážiť a usmerňovať. Tak vznikali situácie, kedy sa viedli niekedy až zbytočné a neúčelné debaty o tom, čo malo byť v tom, ktorom materiály a čo v nich byť nemalo. Nie vždy sme boli chápaní ako odborníci, ktorým bola zverená určitá výlučná činnosť, ale naopak z pozícií novinárskych profesionálov vystupovali ľudia, ktorých profesie s žurnalistikou nič spoločného nemali. Vytváralo to zbytočné trecie plochy. Presadzovala sa napr. Zoznamka, čo s činnosťou Obce nič spoločného nemalo. Rovnakým problémom boli strety rozličných politických vplyvov, ktoré boli niekedy presadzované. Úzko sa chápal princíp nepolitičnosti, aj keď je každému jasné, že aj apolitičnosť je vo svojej podstate politickou záležitosťou.

Zvonka – zo strany čitateľov, bol časopis veľmi dobre prijímaný. Mal svojich verných nielen medzi Slovákmi, ktorí v Česku dlhodobo žili, ale aj medzi českou komunitou. Dokonca viedol aj v porovnaní s Listami.

Je ešte niečo dôležité, čo by si chcela doložiť pri hodnotení cesty, ktorú ste nastúpili v roku 1992?

Za mimoriadne dôležité pokladám to, že sme sa všetci tak nejako utriasli. Prešli sme rozličnými cestami, ale aj konfliktami, ktoré dnes nahradili konflikty úplne iné. Nakoniec sme si našli svoje miesto v presadzovaní záujmov skutočnej slovenskej menšiny v ČR. Po pár rokoch blúdenia a hľadania sme si našli cestu i k sebe a všetci, čo pred tridsiatimi rokmi Obec Slovákov zakladali, opäť stoja na spoločnej lodi, spoločnej palube a v podstate plávajú spoločným smerom.

Po Jaroslavovi Škoríkovi a Nadi Vokušovej bol do čela Obce Slovákov ako jej predseda postavený Peter Lipták, podpredseda pražskej obce, ktorý sa ale už v tomto čase výrazne profiloval. Ani jeho sme teda nemohli obísť v pátraní po začiatkoch OS v ČR.

 Odkiaľ pochádzaš a aký je tvoj vzťah ku Slovensku, rodnému kraju, ale aj Česku, ako tvojmu isto druhému domovu?

Narodil som sa v Prešove, ale to iba vďaka tomu, že tam mamu zaviezli do pôrodnice. Inak som z Lipian, to je mestečko 15 km na sever od Sabinova v údolí rieky Torysa. Tu som strávil detstvo plné dobrodružstiev. Niečo medzi Jergušom Lapinom a Tomom Sawyerom.

Štvrtú triedu základnej školy som vychodil v západných Čechách, v mestečku Citice pri Sokolove, otec aj mama pracovali rok na stavbe neďalekej elektrárne Tisová. Bývali sme v starom mlyne a Ohře bola moja Mississippi. Hoci sme s rodičmi a mladšou sestrou Evou žili veľmi skromne, mal som krásne detstvo.

 Kde ťa zastihlo rozdelenie ČSFR a aký bol na to tvoj názor?

Rozdelenie spoločného štátu som prežíval v Prahe. Bol som odporcom rozdelenia, nechápal som načo je to dobré, vedel som, že to bude obom národom na škodu, nie na úžitok. Na Silvestra 1992, keď dohrala hymna Kde domom můj a slovenská časť Nad Tatrou sa blýska už nenasledovala, som mal slzy v očiach. Dnes, po tých rokoch vidím, že hoci ekonomicky a geopoliticky nám to ani jednej strane príliš nepomohlo, Slováci získali nebývalé sebavedomie a ľudia z Česka a Slovenska majú k sebe akosi bližšie než predtým. Pochopili sme na oboch stranách rieky Moravy, že sme skutočne bratské národy a že chceme a vieme byť vzájomne užitoční.

 Ako a odkiaľ si sa dozvedel o vznikajúcej novej slovenskej organizácii v ČR?

Kontaktoval ma Štefan Kubus, jeden z iniciátorov vzniku OS v ČR, niekedy na konci roka 1992.  Stretli sme sa, vysvetlil mi o čo ide a pretože myšlienka založenia slovenského spolku aj mne prebleskovala v hlave, tak som hneď vyjadril záujem zapojiť sa do práce.

 Akým spôsobom si sa k tomuto združeniu pridal?

Neformálne hneď po prvom stretnutí s Štefanom Kubusom. Celkom oficiálne som sa členom OS v ČR stal na Ustanovujúcom sneme 12. februára 1993 v Národnom dome na Smíchove. (Vtedy sa ešte volal Dom kovorobotníkov). Tu som v diskusii vystúpil aj s vlastnou koncepčnou úvahou o tom, čím by mala OS v ČR byť, aké by mali  byť jej ciele a konkrétne kroky k ich naplneniu. Spomínam si, že na tomto rokovaní spôsobil svojím vystúpením rozruch spisovateľ Alexej Pludek.. Nieslo sa v duchu akýchsi „panslavistických“ ideí z 19. storočia. Viacerí potom jeho myšlienky ostro odmietli. Spomínam to najmä preto, že ani jeden z tých, ktorí už rozhovor k 30. výročiu OS v ČR poskytli, si na túto udalosť nespomenuli. Aj to patrí k histórii OS v ČR.

 Pôsobil si v ňom úplne od začiatku, alebo až trochu neskoršie?

Zapojil som sa aktívne ihneď po ustanovujúcom sneme. Pomáhal som spracovávať a na počítači (v práci) prepisovať a kopírovať niektoré programové materiály. Angažoval som sa intenzívne na príprave Ustanovujúcej konferencie ROS Praha, ktorá sa uskutočnila 19. júna 1993. 

Akých prvých akcií  Obce Slovákov si sa zúčastnil a aké máš na ne spomienky.

Na začiatku sa akosi nerozlišovalo medzi OS v ČR a OS v Prahe. Tí istí ľudia robili koncepciu OS v ČR, pripravovali vznik Regionálnych obcí v niektorých mestách Českej republiky (Brno, Karviná, Karlovy Vary, Kladno), kde prebiehali prvé kontakty a schôdzky s členmi prípravných výborov. Mnoho práce bolo v oblasti medializácie vzniku a činnosti OS v ČR. Súčasne sme pripravovali zakladajúci snem ROS Praha. Vtedy sa urobili aj určité chyby, niektoré vyjadrenia vtedajšieho vedenia OS v ČR boli vnímané ako nacionalistické a príliš ultimatívne. Trvalo dva roky, než sa podarilo vo verejnosti aj v slovenskej komunite objasniť, že OS v ČR je združenie založené na pôde legitímnej národnostnej menšiny a že nechce nič iné, než to, čo požadujú aj iné národnosti. Od začiatku nám išlo o podporu vydávania slovenských periodík, slovenského školstva, participácie na riešení vecí verejných, zvlášť tých, ktoré sa nás bezprostredne týkajú.

 Na ktorých svojich kolegov si z tohto obdobia spomínaš a aký máš k nim vzťah?

Najbližší mi bol Štefan Kubus, možno aj preto, že sme boli obaja vojaci z povolania a bývali sme na jednom sídlisku. Samozrejme Naďa Vokušová, ako vtedajšia šéfredaktorka Koreňov. Málo sa spomína na to, že po rezignácii prvého prezidenta OS v ČR Jaroslava Škoríka, bola ona poverená Republikou radou vedením obce, až do II. riadneho snemu, kde som bol do tejto funkcie navrhnutý a zvolený ja. Prvé na čom som trval, bola zmena názvu funkcie predsedu. Miesto prezidenta som sa stal predsedom. Dodnes banujem, že som vtedy nenavrhol starostu alebo richtára. To by bolo štýlové a pekné. Zostal však iba „obyčajný“ predseda. Rád spomínam na Vlada Skalského, Mariána Antola, Ľubu Hornú, Jána Senčáka, Štefana Papcuna, Emila Ivančáka, Marcelu Fujákovú a mnohých ďalších, ktorí kratšie či dlhšie „funkcionárčili“ v OS v ČR alebo predtým v ROS Praha. Nesmiem zabudnúť na Pavla Vranovského, našu teoretickú kapacitu. Všetkých som mal a dodnes mám rád, hoci nie raz sme si, pre dobrú vec „vošli do vlasov.“ 

Tvoje aktivity teda boli na začiatku spojené s Obcou Slovákov v Prahe. Ako spomínaš na ustanovujúcu schôdzu vo Fantovej reštaurácii v Prahe?

Pamätám si najmä na to, že som tam, na základe nápadu Štefana Kubusa vliekol spolu s ním asi sto (vtedy ešte sklenených) fliaš limonády. Ruky ma boleli ešte na druhý deň. Spomínam si, že to bolo r okovanie veľmi dôstojné, dobre organizačne, aj obsahovo pripravené, a že tam bolo pomerne veľa ľudí, odhadujem takých 50 – 60. Vtedy som sa stal členom Výboru ROS Praha a podpredsedom organizácie. Za predsedu bol zvolený Marián Antol, inak tiež východniar, jadrový fyzik a človek s horúcim slovenským srdcom. O jeho rozvážnosť a múdrosť sme sa od samého vzniku OS v ČR vždy opierali. Ja som na tomto poste vydržal do 5. marca 1994, keď som bol na II. riadnom sneme zvolený za predsedu OS v ČR. Až tu a v tento deň v skutočnosti vznikla ROS Praha, hoci jej stanovy boli zaregistrované už v októbri 1992. Dovtedy pražská organizácia splývala s vtedajším vedením OS v ČR a samostatné „pražské“ akcie, pod hlavičkou ROS Praha sa neuskutočnili. Všetko, až do 5. marca 1994 sa konalo pod hlavičkou OS v ČR.

 Akú funkciu si v pražskej obci zastával a v čom spočívali tvoje aktivity?

Ako som už uviedol, bol som podpredsedom ROS Praha a moja úloha bola pripravovať spolu Máriou (Ľubou) Hornou a Milanom Mikuškom konkrétne akcie v Prahe. Boli to najmä rozličné stretávky pri ľudovej alebo tanečnej muzike, spoločné výlety do okolia Prahy, besedy so zaujímavými ľuďmi.  Najobľúbenejšia bola tzv. „Kapustica“ , čiže predvianočné stretnutie členov a priaznivcov ROS Praha, ktorej tradíciu sme vtedy založili a ja som sa na jej organizovaní podieľal ešte dlho potom, hoci som bol už na poste predsedu OS v ČR. V podstate sme to asi 5-7 rokov „dávali dohromady“ s Ľubou Hornou a Milanom Mikuškom, ktorý mal na starosti vyberanie členského a financie obce. Vždy bolo aj tombola a netradičná zábava, napríklad rozličné kvízy či psychologické hry. Samozrejme väčšinou nechýbala cimbálovka.

Prečo si svoj post v pražskej Obci „opustil“?

Na to som už odpovedal. Bol som zvolený za predsedu OS v ČR. Pamätám sa ako dnes, keď s týmto návrhom za mnou prišli Vlado Skalský a Naďa Vokušová. Bránil som sa,  argumentoval som najmä tým, že moje dlhoročné pôsobenie v armáde by mohlo byť vnímané negatívne, hoci vtedy som už bol v civilnom povolaní. Podvolil som sa, ale „história mi dala za pravdu“. Nie raz boli ataky proti obci vedené cez moju osobu. To ma netrápilo, mrzí ma len to, že nie vždy to boli iba cudzí, ale v jednom prípade to zaznelo aj z vlastných radov. Hoci sa to nezdá, bola to funkcia veľmi exponovaná, takpovediac všetkým na očiach, najmä v čase keď som sa stal aj členom Rady vlády pre národnostné menšiny, keď sme zakladali Asociáciu národnostných združení či Svetové združenie Slovákov v zahraničí. Venoval som obci dvadsať rokov života.

Je jasné, že človek ktorý niečo založí, stojí pri kolíske niečoho, len tak ľahko potom svoje dieťa neopustí. Ako si pražskej obci pomáhal po svojom odchode do vyššej funkcie?

Celkom samozrejme som pomáhal pražskej obci, hovorím o to vyššie. Hoci som už musel čas rozdeľovať medzi rozrastajúce sa Regionálne obce, viaceré som osobne pomáhal zakladať. Na každej akcii v Prahe som mal svoj podiel, či už v spolupráci s Ľubou Hornou, Martou Pasiánovou alebo Milom Beňom. Až do čias predsedovania Mila Beňa všetky financie na činnosť ROS Praha boli získavané prostredníctvom grantov podávaných Výkonnou radou Obce Slovákov v ČR. Až Milo Beňo  začal spracovávať žiadosti o granty na Magistrát Prahy pod hlavičkou ROS Praha. Prakticky až do roku 2000 som bez problémov spolupracoval aj s ostatnou predsedníčkou ROS Praha Evou Kostrišákovou.

 Môžeš porovnať rozdiely medzi podmienkami činnosti vtedajšej a dnešnej pražskej obce?

Na začiatku bol väčší entuziazmus, nadšenie. Všetci boli ochotní venovať práci v ROS mnoho času, ba vkladať aj vlastné prostriedky, vrátane mňa.  Dnes už činnosť ROS Praha, po jej podivnom „osamostatnení“ neviem posúdiť. Podľa počtu akcií však vidím, že aktivita pražskej organizácie a jej výboru výrazne poklesla. Verím, že tak ako v iných prípadoch je aj toto iba dočasné zakolísanie, hoci viem, že dnes už majú ľudia iné starosti a priority.

 Je ešte niečo, čo by si pokladal za potrebné ku vzniku Obce Slovákov v ČR i v Prahe doložiť?

Chcel by som dodať, že kto nič nerobí, nič nepokazí. Pri pohľade dozadu, by som vedel mnohé veci robiť inak. Rátal by som aj so závisťou a zlobou niektorých ľudí, viac by som zvažoval koho oslovím ku spolupráci. Jednoznačne však prevládajú spomienky na to dobré a úspešné, najmä však na dobrých, pracovitých ľudí, ktorí nepremýšľali nad tým, prečo sa to nedá urobiť, ale vždy hľadali cestu a spôsob ako to urobiť v prospech OS v ČR a slovenskej menšiny v ČR. Pracujem ďalej, opierajúc sa o dôveru tých, ktorí mi neprestali veriť ani v čase najväčších ťažkostí. S Jarkom Slušným sme tvorili tandem, ktorý mi dodával silu a optimizmus. Teším sa z úspešného pokračovania projektov, ktoré sú mojím dieťaťom, napríklad Ceny Mateja Hrebendu, alebo z Jánošíkovho dukátu, pri vzniku, ktorého som bol „krstným otcom“, vedľa otca zakladateľa Vlasta Fabišika. Chystám sa napísať podrobnejšie SPOMIENKY, podložené archívnymi faktami a pomenujem mnohé veci, dobré aj zlé tak ako som ich ja vnímal. Bohatý archív OS v ČR aj môj osobný, vrátane XXXI. ročníkov Koreňov k tomu dávajú dostatočné predpoklady.

Ďalším do tejto vzácnej zbierky je bývalý študent Ján Senčák, zakladateľ a dlhoročný predseda študentského spolku Detvan a rovnako aj člen Výkonnej rady Obce Slovákov v ČR.

 Ako si sa dostal do Česka?

Do Česka a vlastne do Prahy som sa dostal vďaka vysokej škole, kde som študoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, odbor geofyzika, resp. úžitková geofyzika.

Takže ako dlho si teda v Česku, konkrétne v Prahe?

V Česku som od svojich 18 rokov, od roku 1991, takže som tu už viac ako štvrťstoročie, čo znamená, že väčšiu časť svojho života som prežil za hranicami Slovenska.

Korene, ktoré tu máš zapustené, sú skutočne hlboké?

Ťažko sa mi toto hodnotí. Mám slovenské, ale aj české občianstvo. Myslím ale, že moje korene sú v Čechách hlboko zapustené.

Ako si prežil rozpad Česko-Slovenska a ako si tento akt prežíval?

Samozrejme, s rozdelením Československa som nesúhlasil. Bol som študentom druhého ročníka na vysokej škole a zo dňa na deň sa zo mňa stal cudzinec. Samotný rozpad som sledoval spoza hraníc, z Lipska. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, pretože v samotnom Nemecku tomu venovali veľkú pozornosť.

Čo ťa primälo k tomu, aby si sa začal angažovať v slovenskom menšinovom živote. Na čo si z týchto začiatkov najviac spomínaš?  

Vlastne po rozpade Československa vystali otázky, čo sa s nami bude. Často som sa o tom rozprával so svojim dobrým priateľom Vladom Skalským, ktorého som poznal z gymnaziálnych štúdií (študoval o ročník vyššie). Spoznali sme sa vďaka olympiádam, pretože sme ako odmenu dostali letecký zájazd do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. A bol to práve on, kto ma priviedol do Obce Slovákov. Obec vtedy vydávala časopis Džavot a ja som do tohto časopisu prispieval svojimi fotografiami, neskôr som fotil rôzne reportáže.

O rok neskôr - v roku 1994, ma oslovili vtedajší členovia prezídia Obce Slovákov Štefan Kubus a Vlado Skalský (pozn. redakcie prezídium bolo vtedy najvyšší orgán), či by som nebol ochotný kandidovať do najvyššieho vedenia Obce a tak som povedal áno. Vtedy som bol zvolený do Výkonnej rady Obce Slovákov, Výkonná rada bola deväťčlenná a Obec Slovákov mala štyri regionálne Obce.

S kým si vtedy najviac spolupracoval? Na koho zo začiatkov Obce spomínaš?

Najviac som spolupracoval s predsedom Obce Petrom Liptákom. Vo Výkonnej rade som zastával funkciu tajomníka OS v ČR. Musím priznať, že tie začiatky boli naplnené veľkou eufóriu, chceli sme toho veľa dokázať. Chceli sme, aby sa Obec rozrástla do jednotlivých regiónov, čo sa na začiatku celkom podarilo. Ako študent som sa venoval otázkam slovenských študentov. V rámci Obce sme organizovali rôzne študentské futbalové turnaje, neskôr slovenské diskotéky apod. Podieľal som sa aj na organizácií rôznych kultúrno – spoločenských podujatí.

Mohol by si to bližšie špecifikovať?

Organizovali sme besedy s rôznymi osobnosťami pod názvom Klub Koreňov, podieľal som sa na organizácii prvého slovenského majálesu, slovenského plesu v Prahe a ďalších akcií.

Spomínal si slovenských študentov...

Áno, aj tam sme boli aktívni. Obnovili sme činnosť Spolku Detvan, ktorý organizoval akcie pre študentov a snažil sa spájať slovenský študentský svet. V roku 1996, po skončení mojich vysokoškolských štúdií, som sa stal aj jeho predsedom.

Čo sa týka Spolku Detvan, tak musím uviesť, že je veľmi starý. Vznikol už v roku 1882, zanikol po začatí II. svetovej vojny. V roku 1945 bol obnovený, ale existoval len do roku 1951, kedy bol začlenený do jednotnej mládežníckej organizácie – ČZM. V roku 1994 sme sa my – mladí študenti v Prahe, rozhodli založiť študentskú organizáciu Obce Slovákov. Zašli sme za Petrom Liptákom, ktorý nás upozornil na to, že tu kedysi existoval Spolok Detvan a navrhol jeho obnovu. Tak sme nakoniec aj učinili, 8. novembra 1994 sme Detvan obnovili a rozbehli jeho činnosť. Silné pozície mal na pražských vysokoškolských internátoch, kde sme organizovali diskotéky pre študentov, kam dochádzali aj významní slovenskí speváci a hudobníci. Autorita Detvana bola až do konca 20. storočia veľmi silná, potom to začalo upadať. To už som jeho predsedom nebol.

Po vzniku Koreňov si sa stal jedným z jeho kmeňových redaktorov či spolupracovníkov? Aké sú tvoje spomienky na túto činnosť?

Ako som už povedal, prispieval som už aj do predchodcu Koreňov časopisu Džavot. V čase, keď šéfredaktormi Koreňov boli Naďa Vokušová a Ján Kopčík, som bol radovým prispievateľom. V roku 2000 sa šéfredaktorom stal Jozef Gáfrik a ten ma oslovil, aby som sa na časopise podieľal vo väčšej miere. Vtedy som pripravoval titulné rozhovory, fotografoval titulné stránky, písal do športovej rubriky, rôzne reportáže a tiež som z časti pracoval aj na inzercii. Samozrejme, myslím si (a som o tom presvedčený), že Korene boli vtedy po obsahovej aj formálnej stránke na vysokej úrovni a prinášali na stránky známe osobnosti slovenského života v ČR.

Dosť si sa venoval otázkam grafiky Koreňov. Akým vývojom ich grafika za ten čas prešla?

V čase, keď sa stal šéfredaktorom Jozef Gáfrik, som mal pripomienky ku vtedajšej grafickej úprave. Zmenili sme logo, grafiku úvodníka, typ písma, hlavičky, počet stĺpcov. Myslím, že sme vydávali kvalitný časopis a to nielen po grafickej stránke (ktorá bola moderná), ale aj po obsahovej stránke. Je nutne povedať, že som mal určité výhrady k výrobným nákladom, pretože sme ho mohli tlačiť kvalitnejšie a lacnejšie.

Dlhý čas si bol aj členom Výkonnej rady, takže si sa spolupodieľal na riadení OS v ČR. Čo ti táto činnosť priniesla a čo odniesla? Ako dlho si v nej pôsobil.

Členom predsedníctva Obce Slovákov som sa stal v roku 1994, vlastne vtedy sa predsedom Obce stal aj Peter Lipták. O nejaký čas neskôr bolo predsedníctvo premenovane na Výkonnú radu. Spočiatku som zastaval funkciu tajomníka, no neskôr som uplatnil svoje organizačné schopnosti, takže som sa podieľal na príprave a organizácii mnohých podujatí. Vo Výkonnej rade som pôsobil do roku 2005, kedy som neúspešne kandidoval do tohto organu na Sneme v Kladne.

Teraz pár slov k tvojmu koníčku, ktorý sa nakoniec stal aj tvojim zamestnaním. Isto už tušíš, že hovoríme o fotografovaní. Ako si sa k nemu dostal a najmä, ako si sa dostal až k jeho profesionálnej úrovni?

Fotografovať som začal vo svojich dvanástich rokoch, potajomky som si vtedy od otca požičiaval japonsky fotoaparát Pentax MG so základným objektívom a vlastne týmto fotoaparátom som vo svojich začiatkoch fotografoval do Džavotu a Koreňov. Neskôr som si kúpil vlastný fotoaparát (prešiel som ku značke Nikon) a dnes sa fotografovaniu venujem viac-menej na plný úväzok.

Autor a editor: Doc. PhDr. Jaromír Slušný, CSc.

Autori jednotlivých príspevkov:  Doc. PhDr. Jaromír Slušný, CSc.

                                                        Dr. Peter Lipták

 

Čítať ďalej…

ROS Karlovy Vary

Čítať ďalej…

Slovenská ambasáda v Prahe

Adresa: Pelléova 87/12, 160 00 Praha 6
Web: www.mzv.sk/praha
Tel.: +420 233 113 051
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 8:00 - 12:00, 13:00 - 16:00

Čítať ďalej…

80. výročie Slovenského národného povstania

 

Koniec augusta sa každoročne nesie v duchu osláv výročia vypuknutia Slovenského národného povstania.

Čítať ďalej…

Korene jún 2012

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Ústí nad Labem a ROS Teplice

Čítať ďalej…

ROS Sokolovo

Čítať ďalej…

Konzulární oddělení Praha

Adresa: Pelléova 87/12, 160 00 Praha 6
Web: www.mzv.sk/praha
Tel.: +420 233 113 060
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 8:30 - 12:00 (Po-Pá)

Čítať ďalej…

Ten, čo nikdy nedostal Oskara …

Autor: Mgr. Dušan Rapoš

Moderuje: Bc. Ivan Capulič, DiS.

KDE: Soukenická 3, Slovenský dom v Prahe

KEDY:  7. 11. 2025 od 17,00 h.

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Třinec

Čítať ďalej…

ROS Praha a ROS Kladno

Čítať ďalej…

Honorární konzulát Slovenské republiky

Adresa: IBC, Příkop 4, 602 00 Brno
Web: www.konzulat.eu
Tel.: +420 734 287 623
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 9:00 - 12:00 (Po, St)

Čítať ďalej…

Beseda s Jozefom Banášom

Obec Slovákov v Karvinej Vás srdečně pozývá na besedu s najpredávanejším a najprekladanejším slovenským spisoveteľom Jozefem Banášom dňa 3.10.2024 o 15:30 hod.

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Karviná

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Kopřivnice

https://ros.snadno.eu

Čítať ďalej…

ROS Karviná

 

OBEC SLOVÁKOV V KARVINEJ

založená 28. 6. 1994 na pôde Slovenskej školy.

Je apolitické krajanské združenie Slovákov – občanov ČR a ich priaznivcov. Jeho program je zameraný na:

• eliminovanie vplyvov vedúcích k asimilácii Slovákov v českom prostredí
• rozvíjanie slovenskosti vo vedomí Slovákov
• pestovanie vzájomnosti Slovákov, Čechov a iných národností žijúcich v regióne
• uspokojovanie kultúrnych a spoločenských potrieb členov OS
• pestovanie slovenských folklórnych tradícií, obohacovanie majoritnej spoločnosti o slovenkú kultúru
• pestovanie pozitívneho vzťahu ku kultúre majoritného národa
• pestovanie slovenského jazyka
• návrat ku koreňom – poznávanie slovenských regiónov v rámci zájazdov
• poskytovanie informácií krajanom
• klubová činnost

Za dobu svojho trvania realizovala široké spektrum najrozličnejších aktivít. Medzi najúspešnejšie možno zaradiť besedy so slovenskými hercami, spisovateľmi, ale aj s osobnosťami žijúcimi v našom regióne, vystúpenia folklórnych súborov i spevákov populárnej hudby, poriadanie slovenských plesov, majálesov, fašiangov, výstavy výtvarných diel slovenských autorov, organizovanie zájazdov na Slovensko pod názvom „Za kultúrnym dedičstvom našich predkov.

Členovia ROS sa stretávajú každý druhý utorok v mesiaci vo svojej klubovni od 15,30 h. /Centrum 2314, Karviná-Mizerov/

Kontakt:

Predsedníčka:

Mgr. Vilma Krňávková

Tel.: +420 604 955 046

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

www.oskarvina.cz

 

Čítať ďalej…

Vianočné stretnutie

,,Nech Vaše srdcia sú plné vianočného svetla“

Obec Slovákov v Karvinej Vás srdečne pozýva na Vianočné stretnutie dňa 12. 12. 2024 o 16,00 h. Juventus, U Bažantnice 1794/1 (Karviná - N. Město).

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Praha a ROS Kladno

Založenie Združenia Slovákov v Prahe, jeho základné ciele a Stanovy

   

 V januári 2011 sme sa na porade u pána veľvyslanca SR v ČR Ing. Petra Brňu dozvedeli, že naša pražská Obec Slovákov sa na svojej konferencii, konanej v decembri 2010 vydala na cestu úplnej samostatnosti a nezávislosti na OS v ČR. Mnohí členovia pražskej Obce, ale o zvolaní takejto konferencie vôbec nevedeli, o jej zvolení neboli informovaní, ani na ňu pozvaní, čím boli zbavení práva organizáciu, ktorú mnohí z nich priamo zakladali, ovplyvňovať, riadiť a usmerňovať. Týmto nedemokratickým činom boli pobúrení a preto sa rozhodli založiť si ešte jednu organizáciu pražských Slovákov, v ktorej nájdu dostatok priestoru pre svoju vlastnú činnosť.

Vo februári 2011 sa zišli na svojej prvej schôdzke, na ktorej bolo rozhodnuté, odporučiť vedeniu OS v ČR pražskú Obec Slovákov na pripravovaný riadny VIII. snem OS v ČR riadne pozvať. Vedenie Pražskej Obce 20. mája 2011 oznámilo, že na Snem prídu jej dvaja zástupcovia. Snem prebehol v riadnom termíne, ale predstavitelia pražskej Obce Slovákov sa na ňom bez ospravedlnenia nezúčastnili. Preto sa členovia pražskej Obce Slovákov, ktorí s takýmto postupom nesúhlasia, rozhodli založiť si vlastné pražské regionálne združenie a poverili P. Liptáka, P. Vranovského a J. Slušného podniknúť v tomto smere všetky nevyhnutné kroky.

J. Slušný navrhol, aby bolo založené nové občianske združenie Slovákov, žijúcich v Prahe pod názvom Združenie Slovákov v Prahe. S týmto záverom všetci prítomní vyslovili súhlas. Následne podrobne prerokovali návrh Stanov Združenia Slovákov v Prahe, ktorý pripravil J. Slušný. Po dlhšej a bohatej diskusii, boli upravené niektoré formulácie, bližšie boli rozvinuté jej ciele a vzťah k OS v ČR. V tejto podobe boli navrhované Stanovy prijaté.

Jaromír Slušný          

Čítať ďalej…

ROS Kopřivnice

Čítať ďalej…

Galéria - ROS Karviná

Detaily

piatok, 31.10.2025

Čítať ďalej…

Slovenská ambasáda v Prahe

Adresa: Pelléova 87/12, 160 00 Praha 6
Web: www.mzv.sk/praha
Tel.: +420 233 113 051
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 8:00 - 12:00, 13:00 - 16:00

Čítať ďalej…

Konzulární oddělení Praha

Adresa: Pelléova 87/12, 160 00 Praha 6
Web: www.mzv.sk/praha
Tel.: +420 233 113 060
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 8:30 - 12:00 (Po-Pá)

Čítať ďalej…

Honorární konzulát Slovenské republiky

Adresa: IBC, Příkop 4, 602 00 Brno
Web: www.konzulat.eu
Tel.: +420 734 287 623
Mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Provozní hodiny: 9:00 - 12:00 (Po, St)

Čítať ďalej…